Archív Nedeľných čítaní a homílií

3. adventná nedeľa- rok B


     Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ „Čo teda,“ pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: „Vyrovnajte cestu Pánovi,“ ako povedal prorok Izaiáš.“ Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.


Jn 6, 1- 8. 19- 28

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Hovorí sa, že opakovanie je matkou múdrosti. Je to pravda, lebo nech si človek akokoľvek namýšľa, že všetko ovláda a pozná, musí sa neustále učiť a zdokonaľovať, aby nezaostal za inými.
     Nečudujme sa teda, že aj evanjelium dnešnej nedele sa v podstate zhoduje s tým, čo sme počúvali minulý týždeň. Opäť sa nám prihovára Ján Krstiteľ a vyzýva nás: Vyrovnajte cestu Pánovi! Čo nám chce naznačiť? Milujte Boha! Otvorte mu dvere vášho srdca! Otvorte sa Božiemu slovu, Božiemu svetlu, Božej láske!
     Tieto Jánove výzvy môžeme vyjadriť aj rečou moderného človeka: Opierajte sa o Boha a často mu hovorte: Bože, potrebujem ťa! Toto upozornenie dnešný človek veľmi potrebuje. Hoci si namýšľa, že všetko vie, všetkému rozumie a všetko dokáže, zrazu zistí, že nevie žiť, že život je ťažký a je presiaknutý zlom. Otvorenie sa Bohu je vlastne overenie si svojho postoja k nemu. Aby naša viera bola naozaj pevná, dvere nášho srdca musíme otvoriť naplno, až potom môžeme vstúpiť do života s Bohom. Ľudia sú rozliční. Jedni sú otvorení dokorán, iní sa zamkli na sto zámkov.. Ako je to s mojím otvorením sa? Čo je v mojej duši? Je v nej tma a sú v nej prekážky? Je zaprataná hriechmi a zlozvykmi, ktorých sa neviem zbaviť? Ján Krstiteľ dobre videl do svojich poslucháčov a dobre vidí aj do nás. Preto žiada: Vyrovnajte cestu Pánovi! Tí, ktorí ho počúvali sa teda pýtali: Čo máme robiť? A on ich vyzýval ku krstu. Možno aj my, ktorí sme síce pokrstení, ale cítime ťarchu hriechov na duši, sa opýtame: Čo máme robiť? A Ján nás povzbudí k sviatosti zmierenia: Zmierte sa s Bohom a tak vyrovnáte cestu Pánovi!
     Zamyslime sa chvíľku nad sviatosťou Božieho milosrdenstva. Boh, ako milosrdný Otec v nej oblieka márnotratného syna do nového rúcha, dáva mu na ruku prsteň a pobozká ho. Syn ale musí k milosrdenstvu pristúpiť zodpovedne a slobodne. Aj on najskôr úporne uvažoval nad svojím položením, uvedomoval si chyby, ktorých sa v odlúčení od otca dopustil a napokon prišiel na to, že v tomto stave už nezotrvá. Potom sa rozhodol vrátiť sa a všetko povedať Otcovi. Ako to dopadlo, všetci veľmi dobre vieme. Aj naša svätá spoveď má byť v prvom rade naplnená vierou, že Boh nám odpustí, ak k nej budeme seriózne pristupovať. Nikdy nesmieme brať ohľad na to, čo povedia iní, ako ohodnotia, že opäť stojíme v rade na spoveď, či sa nám nevysmejú. Uvedomme si, že Ježiš Kristus ustanovil sviatosti pre nás, kvôli milosti, ktorú v nich dostávame. A o túto milosť je treba vždy stáť. Je dobre, že svedomie nám vyčíta naše viny a ťarcha hriechov nám niekedy nedá spať. Nedovoľme, aby nahlodávali našu dušu, ale čím skôr sa ich zbavme.
     Spoznávajme svoje nedostatky v spytovaní svedomia. Uvažujme, aký sme boli voči Bohu, k blížnym aj k sebe. Keď dôkladne spoznáme svoje chyby, vyjadrime nad nimi ľútosť, aby Boh videl, že nás to bolí, keď sme ho urazili. Zároveň povedzme, že takto ďalej sa žiť nedá a dajme si silné predsavzatie zmeniť sa. Potom vstaňme a spolu s márnotratným synom povedzme Otcovi, čím sme sa voči nemu prehrešili. Napokon budeme počuť tie zázračné slová: Odpúšťajú sa ti hriechy! Choď a viac nehreš! Vtedy, v tej chvíli, sa dokorán otvoríme Božej láske a povieme: Bože, potrebujem ťa! Nemôžem bez teba žiť! Naše srdce bude naplnené vierou, že Boh nám odpustil a my sme vyrovnali cestu do našej duše.
     Aké sú však moje spovede? Pristupujem k tejto sviatosti Božieho milosrdenstva pravidelne? Som pred jej prijatím zodpovedný a dostatočne sa na ňu pripravím? Pristupujem vtedy, keď to potrebujem či čakám dlhú dobu, aby som našiel odvahu, alebo pozerám na ľudské ohľady?
     Pápež Pavol VI. hovorieval: Chvíle úprimnej spovede iste patria k najviac potešujúcim a k najrozhodujúcejším chvíľam v našom živote. A pápež Pius XII. v encyklike Mystici corporis píše: Aby sa dosiahlo deň za dňom rýchlejšieho pokroku v raste čností, k tomu zvlášť odporúčam pravidelnú a častú svätú spoveď, tento zbožný zvyk, ktorý Cirkev zaviedla zaiste nie bez vnuknutia Ducha Svätého. Častou spoveďou sa človek správne a lepšie poznáva, vzrastá kresťanská pokora, vykoreňujú sa zlé návyky, odoláva sa duchovnej nedbalosti a vlažnosti, silnie vôľa, umožňuje sa spásonosné vedenie duše a vplyvom sviatosti sa rozmnožuje milosť.
     Dnešná nedeľa nás povzbudzuje k radosti. Ak v našej duši zavládne pokoj, môžeme sa naozaj radovať. Pripravme sa na vianočné sviatky nielen po stránke materiálnej, ale predovšetkým duchovnej. Ján Krstiteľ nás vyzýva vyrovnať cestu Pánovi. Preto očistime si dušu v dobrej vianočnej svätej spovedi, aby sviatky, ktoré sú už predo dvermi, sme prežili v ozajstnej radosti a Kristus sa narodil v srdci každého z nás.