Archív Nedeľných čítaní a homílií

Krst Pána- rok B


     Ján hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“ V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“


Mk 1, 7- 11

Myšlienky k homílii diakona Mareka Sitára

     Vianoce sú za nami a potvrdzuje nám to aj liturgický kalendár. Dnešná nedeľa tvorí predel medzi vianočným obdobím a obdobím „cez rok“.
     Od narodenia Pána Ježiša prešlo tridsať rokov, keď nepoznaný v zástupe stavia sa do radu kajúcich hriešnikov a zostupuje aj on do vôd Jordána a necháva sa pokrstiť. Zatiaľ však čo tí ostatní schádzali do vody a po vyznaní hriechov vychádzali, nad našim Pánom sa nebesia uzavreté prvým hriechom otvorili a z neba zaznel hlas: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie!
     Cirkevní otcovia, napríklad sv. Maxim uvažujú, že po slávnosti Narodenia Pána by mala nasledovať slávnosť jeho krstu, ktorú možno chápať ako jeho druhé narodenie. Ježišova matka Panna Mária láskala v nežnom náručí svojho syna a ukázala ho pastierom a mudrcom. Pri krste si ho vinie k sebe Otec ako svojho Syna a posiela ho svetu, aby ho počúval.
     Ján Krstiteľ bol tým, ktorý má ísť pred tvárou Pána Ježiša pripraviť mu cestu. V plášti z ťavej srsti a s koženým opaskom svojím výzorom, ale aj svojou horlivosťou pripomína veľkého proroka Eliáša. Aj on mal poslanie napomínať ľud k pokániu nad svojimi hriechmi. A skutočne, prichádzajú mnohí, priznávajúc si, že pred Bohom sú hriešni a nechávajú sa pokrstiť. Ján si je vedomý, že Boh si ho vybral na túto službu, sám však hovorí, že to všetko je príprava na príchod toho, ktorému on nie je hodný padnúť k nohám. Pán Ježiš neprichádza preto, že je hriešny. Evanjelista Matúš nám k tejto udalosti navyše prezrádza, že Ján sa ho zdráhal pokrstiť a zatiaľ, čo ostatní počas obradu vyznávali hriechy, on hneď vystupuje z vody. Ale malo to tak byť. Pri udalosti krstu sa pozornosť obráti od Jána na Ježiša Krista.
     Jeho krst naznačuje, prečo prišiel. Vzal na seba hriechy sveta. V evanjeliu máme zmienku o tom ako utrpenie, ktoré ho čaká, sám nazýva krstom, ktorým má byť pokrstený. Narodil sa teda preto, aby trpel. Trpel preto, aby nás vykúpil, aby sme sa my mohli znovu narodiť.
     Aj pri našom krste sa nad nami otvorili nebesá. Tajomne na nás zostúpil Duch Svätý a nebeský Otec prehlásil: „Toto je môj milovaný syn, moja milovaná dcéra!“ Keď nám Boh daroval život pri našom narodení (presnejšie už pri našom počatí), stali sme sa synmi a dcérami svojich rodičov. V momente krstu sme dostali ešte vznešenejšiu hodnosť, stali sme sa milovanými synmi a dcérami nášho nebeského Otca.
     Ako vidíme, krst je veľká udalosť, ktorú si treba často pripomínať. To, čoho sa nám pri krste dostalo, vysvetľujú tri úkony po krste: pomazanie krizmou, odovzdanie bieleho rúcha a odovzdanie svetla. Pomazanie krizmou značí Boží dar, značí patriť Kristovi, s ním máme všetko, veď sme sa stali dedičmi Božieho kráľovstva. Biele rúcho symbolizuje nevinnosť. Keď ho hriechom zašpiníme je potrebné ho opäť očistiť. Ako nás pri krste očistili vody krstu, tak po krste sú k tomu potrebné slzy pokánia. Tiež nám bolo dané svetlo. Vlastne ani nie nám, ale našim rodičom, ktorým bolo zverené, aby nezhaslo. Ale v živote každého prichádza čas, keď Božie svetlo treba od rodičov prevziať vo všetkej zodpovednosti a vážnosti.
     Svätý Otec Ján Pavol II. pri svojej návšteve rodného Poľska mnohých prekvapil, keď v chráme vo Wadoviciach pristúpil ku krstiteľnici, v ktorej bol pokrstený a pobozkal toto sväté miesto. Jeho pekný prejav úcty nech aj v nás vzbudí túžbu pripomenúť si miesto nášho znovuzrodenia a pri krstiteľnici poďakovať Bohu za tento dar, spomenúť si na rodičov, krstných rodičov a vôbec na všetkých, ktorí nám dar kresťanskej viery pomohli rozvinúť. Možno pre niektorých by bolo dobré myslieť na to, keď najbližšie navštívia svoju rodnú dedinku. A nezabudnite, všetci, ktorí máte deti, ukázať im miesto a povedať: „tu si sa duchovne narodil“.
     Našu spomienku na krst môžeme oživiť vždy, keď vstupujeme do chrámu a prežehnávame sa svätenou vodou v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Vykonávajme tento úkon naznačujúci náš krst vo vedomí, že sem vstupujeme ako kresťania-katolíci, bratia a sestry Ježiša Krista, deti Nebeského Otca, a preto sami sme chrámami Ducha Svätého.