Archív Nedeľných čítaní a homílií

Slávnosť Narodenia Pána- rok B


     V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius. A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazaret do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v po žehnanom stave. Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci. V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“


Lk 2, 1- 14

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Všetci máme veľkú radosť, keď nám niekto zvestuje dobrú správu. Iste vtedy by sme takého človeka najradšej vyobjímali a vybozkávali.
     Dobrá správa znie aj z dnešného evanjelia: Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán.
     Za túto radostnú správu by si nezaslúžil vyobjímať a vybozkávať anjel, ale sám Boh, ktorý cez anjela oznámil túto radostnú zvesť celému ľudstvu. Obsahom tejto správy je veľká radosť, že celému tvorstvu sa narodil Vykupiteľ, Mesiáš a Pán, ktorý prišiel z večnosti na túto zem a vzal na seba ľudskú prirodzenosť, aby nás spasil. Výsledkom každej túžby je radosť. Túžba sa však niekedy nemusí uskutočniť. Napríklad, keď predmet po ktorom človek túži je nedosiahnuteľný, alebo neobsahuje celkom tie kvality, ktoré si predstavoval. Izraelský národ a s ním celé ľudstvo čakali Krista dlhé stáročia. Proroci predpovedali jeho život, skutky, aj smrť. Krásne to vystihujú slová:
     Roste, nebesá, z výsosti, oblak prš Spravodlivého; otvor sa zem, z vnútornosti, Spasiteľa dajže nášho.
     Takto svoju obrovskú túžbu vyjadrovali národy, ktoré gniavila zloba a čakali, kedy sa naplní čas… Čas sa naplnil a Kristus prišiel. Ale ako bolestne znejú Jánove slová: Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Predovšetkým to bol Izrael. Túžil po ňom a mal o ňom vytvorenú aj vlastnú predstavu. Pozrime sa na Simeona, akú veľkú radosť pocítil, keď držal v náručí Mesiáša. Bol ochotný hneď aj zomrieť, lebo sa mu splnila celoživotná túžba. Izrael však mal srdce tvrdé, nedočkal sa Vykupiteľa. Dieťa v jasliach nijako nenasvedčovalo, že ono je sľúbeným Vykupiteľom. Dieťa v jasliach sklamalo celý Izrael. Kde sa stala chyba? Tento pocit národa krásne vystihli Emauzskí učeníci, ktorí celí skormútení pri úteku z Jeruzalema povedali: My sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Presne tak to bolo! Chyba sa stala v národe, ktorý dúfal a sklamal sa, lebo čakal politického mesiáša. Ježiš však jasne povedal, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. To bola príčina, pre ktorú Ježiš nesplnil nádeje národa. On sa vôbec nechcel stať pozemským kráľom aj keď mal k tomu ideálnu príležitosť, napríklad po zázračnom rozmnožení chleba. Ale On to odmietol. Národ nepochopil Krista, a to bola naozajstná tragédia.
     Anjel veľkú radosť zvestuje aj nám. Buďme ale úprimní. Tešíme sa z Ježišovho narodenia? Koho vidíme v Dieťati položenom v jasliach? Či nie iba jedno z detí, ktoré sa narodilo do tohto sveta pred 2000 rokmi? Nesklamal Kristus aj nás, čo sme tu, alebo aj tých, ktorí medzi nás nechodia? Možno práve preto prestali sem chodiť a keď sa ich spýtate, prečo sa vyhýbajú Božiemu chrámu a sviatostiam, iba mávnu rukou a povedia: „Čo mám z toho?“ Kto čaká, že Kristus zmení jeho spoločenskú alebo politickú pozíciu, márne čaká. Kto čaká z viery dajaké hmotné výhody, Kristus ho sklame. On prišiel, aby nám dal hodnoty, ktoré pretrvajú časnosť i večnosť. Hodnoty, ktoré hrdza neničí, ani moľa nezožiera. Pokiaľ budeme svoje šťastie stavať iba na časných veciach, ktoré dnes sú, a zajtra po nich nezostane ani pamiatka, a z ktorých si na večnosť nezoberieme ani štipku, budeme nešťastní a prázdni ľudia. Šťastie treba stavať na duchovných hodnotách: v krste sme obdržali Božie synovstvo, ktoré nám zaručuje spojenie s nebeským Otcom. Je to svetlo jeho náuky, ktoré nás usmerňuje, aby náš život bol vždy na úrovni Božích detí, aby sme mali dostatok síl v boji proti pokušeniu a hriechu. A to mnohí z nás zavrhli! Až sa chytáme za hlavu, keď počúvame tie lži alebo polopravdy, ktoré si človek nájde, keď pohŕda Pánom, modlitbou, kostolom! Pritom si naivne myslí, že má všetko, tak načo mu bude Boh... Nezabúdajme, že raz všetko tu necháme, len my pôjdeme! Dieťa, ktorého príchod dnes slávime, nie je obyčajným dieťaťom, preto sa všetci obnovme vo viere, že je to Syn Boží, ktorý k nám prišiel z lásky. On to nepotreboval – urobil to pre nás z lásky! Hmotné statky si necení, preto nám priniesol duchovné dary. Za tie mu ďakujme a štedro ich využívajme pre svoj duchovný a ľudský rast.
     Básnik W. H. Auen v jednej zo svojich básní opisuje človeka našich dní. Hovorí, že ho postihuje nešťastie, jedno za druhým a nemá sa kde obrátiť o záchranu. Ak vraj zdvihne oči k nebu, pýta sa: „Je tam ešte nejaký Boh?“ A dostane odpoveď: „Boh je na nebesiach, ale nepraje si, aby ho niekto vyrušoval.“
     Je to pravda? Iste nie! Lebo práve Vianoce sú neomylnou zárukou, že Boh neprebýva len v nebesiach, ale je stále medzi nami. Veď kvôli nám zostúpil na túto zem a pre našu spásu sa stal človekom. Preto aj v dnešný deň sa mu klaňajme a rozhodnime sa pre neho.
     Obnovení v duchovnej radosti prežívajme vianočné sviatky, spievajme hymny a piesne. Tak, ako nás napomína aj svätý Pavol, vzdávajme Bohu vďaku, chválu, česť a zostaňme mu verní. Potom naša radosť bude úplná.