Archív Nedeľných čítaní a homílií

3. nedeľa v období „cez rok“- rok B


     Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: "Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu." Keď raz išiel popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, Šimonovho brata, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. Ježiš im povedal: "Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí." Oni hneď zanechali siete a išli za ním. Ako šiel trochu ďalej, videl Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána - aj oni boli na lodi a opravovali siete - a hneď ich povolal. Oni zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a išli za ním.


Mk 1, 14- 20

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Predstavte si, že kupujete nový televízor, chladničku alebo sedaciu súpravu. Koľkokrát si položíte otázku: Mám? Nemám? Koľko váhania a rozhodovania musíte prekonať! Iste pri takejto kúpe je potrebné dobre pouvažovať, kým sa človek rozhodne, veď tieto veci sa nekupujú na rok alebo dva. Keď tak ťažko sa nám rozhoduje o takýchto každodenných veciach, o čo ťažšie je ale rozhodnutie o veciach, ktoré sú doslova životne dôležité?
     Pekne to vidno na Ježišových apoštoloch. Tiež to boli váhaví a nerozhodní ľudia. Uvažovali, kedy ísť na lov, v akom stave sú loďky a siete, za akú cenu predať ulovené ryby… To však neboli podstatné otázky v ich živote. Prišiel ale okamih, ktorý bol životne dôležitý. Pristavil sa pri nich Ježiš a povedal: Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí. V tej chvíli vôbec nechápali, čo od nich žiada. Času na rozmýšľanie však bolo málo. Uvedomili si, že je to šanca na celý život, preto hneď zanechali siete a išli za ním.
     Keďže nechápali, čo Ježiš od nich očakáva, spočiatku brali "nasledovanie" doslovne - kráčali za ním. Tým sa však stali svedkami prvých zázrakov, počuli jeho učenie a pritom všade pociťovali jeho lásku a dobrotu. Chodenie za Ježišom tak veľmi na nich zapôsobilo, že sa postupne premenilo na vieru v neho. Preto zmenili doterajšie zmýšľanie aj cítenie a úplne inak začali hodnotiť život. Už nechápali svet svojím rozumom ale Ježišovým rozumom. Prestali sa okolo seba pozerať svojím pohľadom, ale osvojili si Ježišov pohľad. Tak silno v neho uverili, že boli schopní pre neho sa všetkého zriecť a pre večný život dokázali obetovať aj pozemský život. Preto sa nečudujme, že Peter sa dal ukrižovať dole hlavou, Pavol sa dal sťať, Filip sa dal ukrižovať a Jakub ukameňovať, Ján sa dal vhodiť do vriaceho oleja a Barnabáš upáliť…
     Teraz nám možno napadnú otázky: S kým sa ja vydám na cestu životom? S Kristom alebo sám? Ak s Kristom, čo musím obetovať? Rodinu, prácu, kariéru? Mám nebodaj žiť ako pustovník? Hoci sú tieto otázky závažné, dúfam, že všetci sme sa v tejto chvíli rozhodli kráčať s Ježišom. Možno však predsa tu zostala jedna otázka: Ako to urobiť? Snáď si to ani dobre neuvedomujeme, ale denne máme veľa možností. Všade tam, kde sme poslaní, máme vo svojom srdci a konaní prijať Ježišov spôsob myslenia a konania, otvoriť sa mu a dovoliť, aby nás úplne prenikol, aby cez nás pôsobil na ľudí. Opravdivý kresťan je ten, ktorý sa vo vnútri otvára Kristovi a podriaďuje sa mu. Ak to dokážeme, budeme podobní apoštolom, lebo práve vtedy vyhodíme zo srdca všetko nepotrebné, zbytočné, a tak v ňom urobíme miesto iba pre Boha.
     Zomrel slávny umelec, ktorý v živote neurobil veľa dobra. Za všetko, čo vytvoril, nechal si dobre zaplatiť. Keď prišiel pred nebeskú bránu a chcel vstúpiť, zastavil ho anjel a vravel, že najskôr musí ukázať poklady, ktoré na zemi získal. Keďže jeho ruky boli prázdne, vrátil sa späť na zem. Šiel domov a vzal zlatý veniec, ktorý dostal ako ocenenie za svoju prácu. Každý lístok na venci obsahoval názov jedného jeho diela, ktoré na zemi vytvoril. Vrátil sa pred nebeskú bránu a veniec odovzdal anjelovi. Ten ho chytil do rúk a osvietil lúčom svetla, ktorý vychádzal zo skulinky spomedzi dverí. Akonáhle sa lúč dotkol venca, ten zmizol a zostala po ňom iba kvapka vody, ktorá sa vzápätí vyparila. Umelec zistil, že zlato v nebi nemá žiadnu cenu. Nezostávalo mu nič iné, iba sa opäť vrátiť na zem. Doma však už nič cenné nenašiel. Vybral sa na cintorín. Na jeho hrobe bola iba jediná kytička zvädnutých fialiek. Raz pomohol chudobnému chlapcovi a keďže ten mu nemal čím zaplatiť, iba povedal Pán Boh zaplať! Keď sa dozvedel, že umelec zomrel, dal mu z vďaky na hrob túto kytičku. Nešťastný umelec teda ju zobral do neba. Keď anjel kvietky osvietil lúčom, zrazu ožili a na každom lupienku sa skvel nápis: Pán Boh zaplať! Anjel sa usmial a otvoril umelcovi nebeskú bránu.
     Povzbuďme sa touto rozprávkou. Ak otvoríme srdce Kristovi, ak ho budeme nasledovať svojimi myšlienkami, slovami a dobrými skutkami, budeme aj my zbierať poklady, ktoré neničí ani hrdza, ani moľ. Vtedy sa staneme podobní apoštolom, ktorí kráčali v živote za Ježišom, a tak si získavali pravé poklady pre nebo. Tieto poklady naplnia naše ruky dobrými skutkami, keď sa raz postavíme pred večného Sudcu.