Archív Nedeľných čítaní a homílií

8. nedeľa v období „cez rok“- rok B


     Jánovi učeníci a farizeji sa postili. Prišli k nemu a pýtali sa: „Prečo sa Jánovi učeníci a učeníci farizejov postia, a tvoji učeníci sa nepostia?“ Ježiš im povedal: „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi? Dokiaľ majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť. No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom, v ten deň, sa budú postiť. Nik neprišíva na starý odev záplatu z novej látky, lebo záplata vytrhne kus z neho, nové zo starého, a diera bude ešte väčšia. A nik nevlieva mladé víno do starých mechov, lebo víno mechy roztrhne a vyjde nazmar aj víno aj mechy, ale nové víno do nových mechov.“


Mk 2, 18- 22

Myšlienky k homílii diakona Mareka Sitára

     Blíži sa Popolcová streda a s ňou obdobie pôstu, a v evanjeliu počúvame, ako Pán Ježiš odmieta pôst farizejov. Možno sa niekto potešil, rozumejúc tomu tak, že evanjelium mu potvrdilo, že postiť sa je už zastaralé či prehnané. Kto by však chcel z dnešného evanjelia vyvodzovať takýto záver, nepochopil ho. O čo teda ide v dnešnom evanjeliu? Ide predovšetkým o to, čo hovorí Pán Ježiš, ide o vzťah: „Ženích je s nimi“! To práve poukazuje na vzťah, ktorý majú už učeníci, ale farizeji ešte nie.
     Všimnime si prirovnania: dávať nové víno do starých nádob, ktoré roztrhne, prišívať záplatu z nového súkna na staré rúcho, ktorá sa praním zbieha rýchlejšie ako staré rúcho a napokon ho roztrhne – ukazujú, aký nezmyselný by sa mohol stať aj pôst, ak by neslúžil svojmu cieľu. Pôst a sebazapieranie vôbec, majú význam zo vzťahu lásky.
     Aby človek mohol milovať, musí najskôr on sám zakúsiť lásku. Tou láskou, s ktorou sa má stretnúť, je Božia láska. Boh je ten, ktorý miluje prvý. Človek je potom vyzvaný odpovedať na túto lásku sebadarovaním sa.
     Vzťah Boha k jeho ľudu má v Božom Slove svoje vyjadrenia v rôznych obrazoch. Tak napríklad Boh vystupuje k svojmu ľudu ako rodič k svojmu dieťaťu. „Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad bohabojnými“, počuli sme v žalme. Skutočne, Božia láska je na mnohých miestach vo Svätom Písme predstavovaná ako „mužská“ láska manžela a otca, ale tiež ako „ženská“ láska matky. Ešte tesnejší a dôvernejší je snúbenecký obraz vzťahu muža a ženy smerujúcich k manželstvu. Prvé čítanie navodzuje práve tento obraz: „zasnúbim si ťa vo vernosti a tak spoznáš, že ja som Pán“. Aktualizuje ho evanjelium: „ženích je s nimi“.
     Manželská láska je láska veľmi osobná, svojou povahou by sme mohli povedať, že je intímna. Aj Božia láska sa týka každého osobne. Boh po hriechu neopustil človeka, ale k nemu prehovoril, dokonca s ním uzavrel zmluvu. Večný Boh komunikuje s vyvoleným ľuďom, najskôr s ním uzatvára „Starú“ zmluvu, aby potom cez tento Izraelský národ ponúkol spásu celému ľudstvu v „Novej“ zmluve. Preto je Izrael jeho ľudom, s ktorým má veľmi intímny vzťah. Puto, ktoré odteraz viaže Boha k jeho ľudu, sa prirovnáva k putu, ktoré spája muža a ženu v manželstve.
     Do Nového zákona sa prenáša to, čo už bolo skryte obsiahnuté v Starom zákone: V Ježišovi Kristovi, pravom Bohu a pravom človekovi sa medzi Bohom a ľuďmi vytvorilo to najužšie možné spojenie medzi Bohom a človekom. Božie Slovo sa stalo Telom, prebývalo medzi nami a bolo vydané (obetovalo sa) za nás. Ukázalo sa, ako nás miloval do krajnosti a to tak, že vydal seba samého za nás na smrť.
     Už Ján Krstiteľ sa nazve Ženíchovým priateľom. Pán Ježiš dnes priraďuje svojich učeníkov k svadobným hosťom. Ak je Pán Ježiš Ženíchom, môžeme sa priamo spýtať, kto je Jeho Nevestu. Je ňou nový Boží ľud – Cirkev. Táto nevesta sa sprítomňuje v každom pokrstenom a je ako osoba, ktorá sa vystavuje pohľadu svojho snúbenca. Po Turícach môže Pavol napísať, že Korinťanov zasnúbil Kristovi a má mu ich predstaviť ako čistú pannu. A v druhom čítaní nazýva Pavol Korinťanov Kristovým listom napísaným jeho Duchom, listom, ktorý všetci ľudia poznajú a čítajú. Mohli by sme povedať, že tento list je vlastne svadobným oznámením, je v ňom pečať Božej lásky a Jeho prisľúbení.
     Ako kresťania tu na zemi s Bohom prežívame stále takýto snubný vzťah. Snubný, lebo na zemi ho môžeme ešte zmariť, kým v nebi, keď budeme naňho hľadieť z tváre do tváre, bude už trvalý.
     Koľko dokážu pre seba urobiť zamilovaní! Láska ich pohýna. Pri rozhovoroch im čas stojí, stále sa im zdá krátky čas ich stretnutia. Keď povedzme prší, a oni sa majú stretnúť, nijako im to neprekáža. Avšak vo vzťahu k Bohu, ako sa nám niekedy zdá čas rozhovoru s ním dlhý a potrebné sebazaprenie tak ťažké! Asi však ešte stále je v nás málo lásky, lebo ako hovorí príslovie: pre milého nič ťažkého. Nejeden mladý človek dokáže kvôli svojmu partnerovi zmeniť svoj život. Napríklad môj kamarát sa z lásky k dievčaťu odnaučil fajčiť.
     Táto streda bude Popolcovou stredou a budúca nedeľa výzvou vyjsť s Kristom na púšť, teda v určitom zmysle opustiť tento svet vzdialením sa od toho, čo nás bezprostredne obklopuje a často zväzuje do závislostí, aby sme sa potom vrátili do sveta s novým duchom – Duchom Svätým, Duchom lásky. Budeme viac uvažovať o sebe a o Tom, od ktorého je všetko a Komu chceme aj my patriť – o Ženíchovi. Naše snaženie žiť podľa zmyslu vecí kráčajúc priamo k cieľu vyžaduje mať už na Popolcovú stredu nejaké pôstne predsavzatie – niečo konkrétne, o čo sa budeme snažiť z lásky k Bohu.
     O nejakú chvíľu pristúpime k „Hostine Baránkovej“. Je to svadobná hostina Novej zmluvy Boha s nami, lebo Nebeský Ženích nám v nej dáva prijímať svoje Telo obetované za nás – tak ako ten, ktorý sa zaviaže manželskou zmluvou sa tomu druhému daruje aj telesne. A aj keď je táto hostina celá zahalená tajomstvom, preniknuteľným len vierou, predsa ide o najintímnejší vzťah. Nech nás dar Eucharistie pobáda k ešte väčšej láske k Nemu, aby aj naše dobré skutky neboli akoby vynútené z povinnosti, ale z lásky.