Archív Nedeľných čítaní a homílií

12. nedeľa v období „cez rok“- rok B


     Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ I opustili zástup a vzali ho so sebou tak, ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode. Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho. A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“


Mk 4, 35- 41

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Každodenne sme svedkami aj rozličných smutných a bolestných udalostí. Prejavujú sa nešťastiami, smrťou a utrpením ľudí, ktorí sú pre nás síce neznámi, ale spolucítime s nimi. Všimnime si, ako vieme zareagovať, keď počúvame o takýchto nešťastiach.
     Jedni sa vtedy rúhajú Bohu a argumentujú, že keby Boh existoval, nemohol by sa na čosi také pozerať a nedopustil by to, a tak prídu k záveru, že Boha niet. Ďalší tvrdia, že Boh síce existuje, ale nemá o nás záujem, sme mu ľahostajní, lebo má iné starosti. Títo ľudia preto stratia aj záujem o Boha. Iná skupina ľudí, do ktorej môžeme zaradiť aj apoštolov z dnešného evanjelia, má slabú vieru a nedostatočne dôveruje tomu, že Boh nad nimi bdie. Apoštoli preto budili Ježiša s výčitkou: Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme? Ježiš ich však pokarhal: Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru? Sú ale aj takí, a dúfam, že aj medzi nami, ktorí svojím slovom a životom vydávajú svedectvo o živom a žijúcom Bohu. Títo ľudia veria, že Boh je pri nich, aj keď sa im nedarí. Vtedy majú pocit, že sa akosi od nich vzdialil. To však nie je pravda! Boh je stále pri nás a stará sa o loď, na ktorej sa všetci plavíme. Loďou je Cirkev. Aj ona sa plaví po rozbúrenom mori tohto sveta a často sa zdá, že silné vlny ňou tak zmietajú, že už-už stroskotá. Keď sa pozrieme do jej dejín vidíme, že veľa búrok musela prekonať, ale nikdy sa nepotopila,veď je postavená na Petrovej skale! Dejiny hovoria o rímskom cisárovi, ktorý sa nazdával, že porazil Cirkev a na pamiatku dal tlačiť aj mince s nápisom Vyhladené kresťanské meno. Alebo vo Francúzsku počas revolúcie, koľkí vyhlasovali, že treba zničiť Cirkev, ale tiež ich želania vyšli nazmar. Z toho obdobia pochádza veľké množstvo mučeníkov, Cirkev žije a ich krv sa stala semenom nových kresťanov, nových detí matky Cirkvi.
     V Cirkvi môžeme vždy a za každých okolností hľadať posilu a oporu pre náš duchovný život. Naša istota plynie predovšetkým z toho, že viera, ktorú vyznávame, sa opiera o pravé učenie, ktoré hlásal Kristus a práve On je najvyššou autoritou v Cirkvi, ktorú sám založil. Po odchode z tohto sveta dáva Cirkvi veľkú moc, lebo predpokladal, že tí, ktorí ju budú viesť a ďalej šíriť jeho učenie, budú len slabými, krehkými a omylnými ľuďmi. Aby sa jeho učenie nepomiešalo s dajakými bludnými náukami, ustanovil viditeľného a najvyššieho nástupcu – pápeža. Neviditeľnou a najvyššou hlavou ale zostáva sám Ježiš Kristus. On dáva záruku, že je s nami po všetky dni až do skončenia sveta. Denno-denne sa s ním môžeme spájať cez modlitbu, posilňovať sa cez Eucharistiu, spoznávať ho cez Sväté písmo a prostredníctvom blížnych. Túto našu posilu si veľmi dobre uvedomujú aj niektorí protestanti. Napríklad spisovateľ Jenisch napísal: „Priam božsky nesmiernym momentom nazývam chvíľu, keď katolícky kňaz vystavuje Eucharistiu v monštrancii. Čo v tejto chvíli vidí oko katolíka?“ A odpovedá si: „Vidí vykúpenie a večný život. Jeho telo a duch nie sú viac na zemi, ale sú u Boha a Boh je s nimi.“
     Túto posilu všetci potrebujeme, lebo cítime v našom živote mnohé búrky bolesti a nepochopenia, často aj zo strany najbližších. Inokedy sú to vlny, ktoré metajú nami v podobe pýchy, hnevu, telesnosti a lakomstva. Komu sa vtedy vyžalovať, ak nie Kristovi? Lebo tak, ako bol blízo pri apoštoloch v loďke na Genezaretskom jazere, tak je aj nám blízko na našej spoločnej lodi, ktorou je Cirkev. Dôležité je, aby sme my za žiadnej búrky z tejto loďky nevystúpili.
     Preto sľúbme Ježišovi, že chceme zostať v jeho Cirkvi, lebo v nej máme istotu, posilu i posvätenie a dáme si pozor, aby sme sa od nej neodlúčili ani hriechom, ani stratou viery. Sľúbme mu, že v jeho Cirkvi chceme žiť i zomrieť.
     Máme možnosť v tomto týždni svojím životom náš sľub aj potvrdiť.