Archív Nedeľných čítaní a homílií

30. nedeľa v období „cez rok“- rok B


     Keď Ježiš so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom odchádzal z Jericha, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral. Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“ Zavolali slepca a vraveli mu: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“ On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. Ježiš mu povedal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Slepec mu odpovedal: „Rabboni, aby som videl!“ A Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ A hneď videl a šiel za ním po ceste.


Mk 10, 46- 52

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Iste všetci poznáme ten zvláštny pocit, keď ideme niečo dôležité zariadiť. V duchu si pripravujeme „reč“, ako našu žiadosť vysvetlíme, aby bola čím skôr vybavená. O to viac sme prekvapení, keď záležitosť vybavíme rýchlo a bez zbytočných slov. Vtedy sme šťastní, že sme tak dobre pochodili.
     Aj Bartimej v dnešnom evanjeliu pochodil veľmi dobre. Ježiš jeho prosbu ihneď vybavil, keď sa ho spýtal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Slepec mu odpovedal: „Rabboni, aby som videl!“ A Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ A hneď videl a šiel za ním po ceste. Jednoduchý a krátky rozhovor, ktorého výsledkom je okamžité uzdravenie. Iste ani nie sme prekvapení, lebo vieme, kto je Ježiš Kristus a vieme, že mal moc to urobiť. Svoju moc však použil až vtedy, keď slepec vyjavil svoju vieru. Ak by neprejavil vieru, Ježiš by možno tento zázrak neurobil. Bartimeja zachránila viera, ktorú pocítil už vtedy, keď sa dopočul, že prichádza Ježiš. Mocne kričal a hoci ho mnohí napomínali, aby bol ticho, nedal si povedať. Jeho viera vrcholí, keď prosí o zrak. Nehovorí to s dajakou podmienkou, napríklad: Skús ma uzdraviť, ale prosí priamo a je si istý, že Ježiš mu môže pomôcť. A keď ho uzdravil, uvedomil si, čo dostal, a preto Ježiša z vďakou nasledoval.
     V duchu si povieme, že je dobré, keď máme v poriadku zrak. Vieme oceniť jeho význam, najmä keď vidíme slepého človeka, ktorý je odkázaný na pomoc iných. Vtedy si povieme, že je to strašné. Lenže existuje ešte horšia slepota ako telesná, je to slepota duše. Iste, máme byť Bohu vďační, že sme sa narodili so zdravým zrakom, lenže naša duša v tom okamihu bola slepá, tak ako duša každého človeka pri jeho narodení. Ale my sme nezostali duševne slepí a za to treba ďakovať Bohu. Pri krste sme dostali svetlo – zrak duše, ktorým máme možnosť vidieť dobro a samozrejme, raz aj Boha, a to z tváre do tváre. Viera spôsobila u nás odstránenie duševnej slepoty. Viera! Ani nie naša osobná, ale viera rodičov a krstných rodičov. Oni vyriekli Ježišovi prosbu: Pane, daj, aby naše dieťa videlo! A zaručili sa za nás, že urobia všetko pre to, aby svetlo viery v nás vzrastalo a celý život nám svietilo na ceste. Ale mnohí rodičia a krstní rodičia nedodržali tento sľub! Ježiš aj ich dieťaťu otvoril dokorán zrak duše a oni sa nestarali, aby spoznalo Boha a milovalo ho. A koľkí tak urobili z vlastnej ľahostajnosti! Rodičia im odovzdali vieru a oni tento vzácny poklad stratili a znevážili! Z týchto slov plynie vážne poučenie: Rodičia a krstní rodičia sú zodpovední za kresťanskú výchovu svojho pokrsteného dieťaťa, aby keď dospeje a osamostatní sa, milovalo Krista, žilo podľa jeho zákonov a raz dokázalo k tomu viesť a učiť aj svoje vlastné deti! Ak to rodičia nesplnia, krst pre ich dieťa sa stáva čímsi nepodstatným a zbytočným. Je síce pravda, že mu zmyje dedičný hriech, urobí ho členom Cirkvi a Božím dieťaťom, ale akým a dokedy? Pokiaľ sa krst v dieťati nerozvíja náboženskou výchovou, do jeho duše sa vráti slepota a opakovaná choroba je horšia, ako tá prvá. Aj Ježiš to pekne vystihol: Keď nečistý duch vyjde z človeka, blúdi po vyschnutých miestach a hľadá odpočinok, ale nenájde. Vtedy si povie: „Vrátim sa do svojho domu, odkiaľ som vyšiel.“ Keď ta príde, nájde ho prázdny, vymetený a vyzdobený. Tu odíde, vezme so sebou sedem iných duchov horších, ako je sám, vojdú dnu a usídlia sa tam. A stav takého človeka je nakoniec horší, ako bol predtým.
     A ešte jedno poučenie plynie pre nás všetkých. Aj my sme zodpovední za svoj duchovný vzrast, za udržiavanie svetla Kristovho, ktoré nám bolo rozžaté pri krste. Ale buďme úprimní: Koľkokrát sme ho už mohli zhasnúť, a tak vlastne duševne oslepnúť? Ťažký hriech spôsobí v človekovi takéto nešťastie. Čo robiť v takej vážnej chvíli? To, čo spravil Bartimej. Stretnúť sa s Kristom, s vierou k nemu pristúpiť a prosiť o dar zraku. Viera je nevyhnutná. Človek síce môže živoriť aj bez nej, ale večne žiť bez nej sa nedá. Každé prijatie sviatosti má byť poznačené hlbokou vierou! Bez viery zostávajú sviatosti bez účinku. Keď teda pristupujem k sviatosti zmierenia mám veriť, že Ježiš mi cez kňaza odpúšťa. Keď ho prijímam v Eucharistii, musím veriť, že je vo mne a ja v ňom. Keď sa s ním stretávam aj v ďalších sviatostiach, mám mať istotu, že chce ma posilniť a urobiť ma svojim svedkom.
     Spisovateľka Žofia Kosaková v knihe spomienok na Osvienčim opisuje rozhovor dvoch uväznených žien. Prvá hovorí: Doma sme žili naozaj po katolícky, denne sme sa modlievali, chodievali vždy v nedeľu do kostola a každý prvý piatok na spoveď. A čo z toho mám teraz? Vieru som stratila, veď tu jasne vidím, že človekovi je nanič! Druhá žena, profesorka a doktorka filozofie, na to reaguje: To je zaujímavé. Pre mňa náboženstvo na slobode neexistovalo. Tu však o ňom začínam rozmýšľať, lebo pri tunajšom popieraní dobra prichádzam k záveru, že musí existovať absolútne dobro – Boh. Len by som niekoho potrebovala, kto by ma o pravdách viery vedel poučiť.
     Formálna viera, ktorá sa stane iba prázdnym zvykom, naozaj človeku nepomôže. Vieru treba zveľaďovať a opatrovať vo svojom vo vnútri, musí byť súčasťou nášho ja a ona potom dokáže pohýňať vonkajšie úkony.
     Pevne verím, že my našu vieru nevnímame iba ako zdedený zvyk, ale dávame jej priestor, aby vychádzala z hĺbky našej duše a vyvierala ako prvá a najnutnejšia potreba. Taká viera bude vždy pre nás svetlom a len ona nás zachráni od duševnej slepoty. Preto často prosme a volajme spolu s apoštolmi: Pane, posilni mi vieru!