Archív Nedeľných čítaní a homílií

31. nedeľa v období „cez rok“- rok B- Spomienka na všetkých verných zosnulých


     Ježiš povedal zástupom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“


Jn 6, 51 – 58

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     V tieto dni navštevujeme cintoríny častejšie ako inokedy. Omnoho dlhšie sa na nich zdržíme, lebo sa zastavujeme nielen pri hroboch našich blízkych a iste všade sa pomodlíme. Medzi modlitbami určite nechýba: Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti. Skúsili ste sa však niekedy zamyslieť nad tým, čo touto modlitbou želáme našim zosnulým?
     Hovoríme o odpočinku. O akom? Je to vari len odpočinok v hrobe, je to iba pokoj cintorína? To by iste bolo málo. Veď mŕtve telo už nežije, nepotrebuje sa ani namáhať, ani pracovať, ani odpočívať. Necíti ani námahu ani bolesť, ani radosť z odpočinku. Čo teda želáme našim zosnulým? Večný život!
     Ľudský život má svoj pravidelný rytmus práce aj odpočinku. Oboje má svoje hodnoty. V práci človek uplatňuje svoje schopnosti a vedomosti a zároveň si zarába na živobytie, ale súčasne sa aj vyčerpáva a unavuje. Takže potrebuje odpočinok, kde potom prežíva radosť aj šťastie z dobre vykonanej práce a zároveň sa mu znova obnovujú sily, aby mohol opäť pracovať. Tak sa o odpočinku píše aj vo Svätom písme. Krásne to vyjadrujú Žalmy: Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom… Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil. Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne… Veľmi múdro to vyjadril aj svätý Augustín, ktorý povedal: Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Bože.
     Z Biblie sa dozvedáme, že Boh pracuje aj odpočíva. Čo sa tým chce zdôrazniť? Je to upozornenie pre nás, že Boh je prameňom všetkej tvorivej činnosti. Podobne aj Boží odpočinok je prameňom aj vrcholom pokoja a šťastia, ktoré vzdialene pociťujeme v našom odpočívaní. Preto v náboženskom aj spoločenskom živote Božieho ľudu je siedmy deň týždňa dňom odpočinku a zároveň aj dňom Pána. Vlastne je to predzvesť večného spočívania v Bohu. Celý náš život smeruje k tomuto spočívaniu, ktoré je večným šťastím v Bohu. Po tom túžime my, žijúci ešte vo svete, a to isté prajeme aj našim drahým zosnulým, keď sa modlíme: Odpočinutie večné…
     Odpočinutie večné je odpočívanie v objatí Božej lásky, odpočívanie, ku ktorému nás pozýva Ježiš Kristus. Vyprosujeme to aj našim zosnulým. Akým spôsobom? Predovšetkým modlitbou, obetou svätej omše a svätého prijímania. Tiež konaním dobrých skutkov i sebazapieraní a v tieto dni aj úplnými odpustkami.
     Nesmieme ale zabudnúť ani na seba. S dôverou v Boha máme hľadieť na smrť a kráčať jej v ústrety. Každý deň na zemi treba prežiť naplno a s radosťou. Treba sa zbaviť strachu z neznámej, ale nevyhnutnej smrti. Treba si uvedomiť, že je to vkročenie do Božieho pokoja v objatí Božej lásky. Aj nám má k tomu dopomáhať modlitba, správny kresťanský život a konanie dobra. To je najistejšia a najbezpečnejšia cesta do večnosti, do Božieho náručia. Cesta tam, kde nás čaká večné odpočinutie.
     Aj z toho vidno, že smrti sa netreba obávať, lebo to nie je len koniec, ale aj začiatok novej cesty. Toho si bol vedomý aj svätý Ignác Antiochijský, keď bol v Ríme odsúdený na smrť, aby ho roztrhala divá zver. Keď išiel do Ríma písal jednotlivým miestnym Cirkvám, aby nič nepodnikali na jeho oslobodenie, lebo túžil po spočinutí v Bohu. Píše takto: Pekná je to vec odísť z tohto sveta, aby človek znovu prišiel k Bohu. Nič mi nezáleží na celom svete, nič mi nezáleží na kráľovstvách tejto doby. Volím si Krista, aby som s ním mohol kraľovať. Prišla chvíľa môjho narodenia.
     Áno, smrť je chvíľa nášho narodenia pre večnosť. Dobre na to pamätajme a pripravujme sa na ňu. A našim drahým zosnulým, ktorí už spoznali tento okamih, poprajme večné odpočinutie…