Archív Nedeľných čítaní a homílií

3. pôstna nedeľa- rok B


     Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“ Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš. Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil. Ale Ježiš sa im nezdôveril; on poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.


Jn 2, 13- 25

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Možno sme boli niekedy zaskočení, keď počas dovolenky pri návšteve dajakého historického miesta sme zistili, že vôbec nie je také čarovné, ako ho opisujú cestovné kancelárie. Našli sme tam neporiadok, špinu, pamiatky, o ktoré sa len málokto stará, k tomu sme stretli aj neochotných sprievodcov, ktorí hľadeli sa nás čím skôr zbaviť a stiahnuť nás z peňazí.
     Možno aj pútnici do Jeruzalemského chrámu zostali zaskočení, keď miesto posvätného ticha a bázne z majestátnej stavby, našli tu bliakajúce ovce, hrkútajúce holuby, cvendžiace mince a množstvo predavačov, ktorí sa vzájomne prekrikovali, aby predali čo najviac vlastného tovaru.
     Do tohto „znetvoreného“ chrámu vstupuje aj Ježiš a ako vidíme, konal nekompromisne. My by sme možno začali upozorňovať, vyjednávať alebo vyhrážať sa. Ježišov postoj bol však najsprávnejší. Veď uznajme, že aj my sa v živote stretávame s ľuďmi, s ktorými diskusia nie je možná, kde rozumné argumenty sú zbytočné a prehováranie nemá žiadny zmysel. Jediný a najsprávnejší zásah je tvrdý zákrok do ich života. Aj v chráme bol nutný taký zásah. Z toho vidíme, že aj človek, ktorý je hlboko milujúci, musí vedieť nekompromisne konať. Veď kto nás má naozaj rád a záleží mu na našom dobre, dokáže prísť a napomenúť nás, ba dokáže aj tvrdým spôsobom zasiahnuť do nášho života. A nerobí to preto, aby nás trestal či sa nám vysmieval, ale preto, lebo vie, že keď bude hovoriť len milosrdné slová, tie dokážu človeka aj uspať na neexistujúcich vavrínoch. Taký človek sa potom nevie pohnúť z miesta a uspokojí sa so svojím životom a správaním. Všimnime si Petra, ktorý úpenlivo odhovára Ježiša, aby nešiel na smrť. Ježiš ho za to nazval satanom. Alebo Pánove tvrdé výroky na farizejov, ktorými ich nechcel zhadzovať a zatracovať, ale túžil v nich vzbudiť vnútornú premenu. Sledujme však Ježiša ďalej. Urobil si z povrázkov bič a zostal sám proti presile. Vďaka jeho ráznosti sa mu však nikto neodvážil protirečiť. A aký bol výsledok? Kupci svoj postoj voči Božiemu domu asi nezmenili, lebo neustále sa usilovali Ježiša chytiť a zbaviť sa ho. Ale ani Jeruzalemský chrám neskončil dobre. O štyridsať rokov bol zrovnaný so zemou. Príčina tohto nešťastia začala možno už vtedy, keď ho ľudia zmenili na tržnicu, prestali si ho vážiť, a tak ho vlastne začali z vnútra nahlodávať.
     Teraz máme možnosť pozrieť sa do konkrétneho života, lebo tvoríme chrám aj my, naša farnosť, rodina, biskupstvo a aj Cirkev. Spytujme si v prvom rade svedomie, akým chrámom sme my? Je to tržnica alebo dom modlitby? Pozrime sa okolo seba a zistíme, že mnohí veriaci žijú v tom, že ak niekto prijme sviatosti, má už zaistené nebo. Sviatosti, ktoré majú byť zrodom večného života, stávajú sa len akousi tržnicou a obchodom s Bohom. Koľkí rodičia obmedzia náboženskú výchovu iba na štyri sviatosti, krst, prvé sväté prijímanie, spoveď a birmovka. Potom sa akýkoľvek kontakt s Bohom končí a všetci sú spokojní, že dieťa má všetko a je vlastne na poriadku. Či to nie je tržnica a obchod s Bohom? A keď dieťa dospeje, Boha nepozná a matne si spomína, ako pred mnohými rokmi bolo na prvom svätom prijímaní so sviecou v ruke a na birmovke, po ktorej mu zostali už iba hodinky. Alebo naše modlitby, ako často sa stávajú tržnicou, keď za modlitbu čakáme, že Boh nám hneď dá to, o čo sme ho prosili. Spytujme si svedomie, aký je náboženský život v našej rodine, ako sa pričiňujem o duchovný život vo farnosti, aký je môj postoj k našim biskupom a akú reklamu robím katolíckej Cirkvi, do ktorej patrím. Iste všetci musíme skonštatovať, že nie je všetko v poriadku. Keď však chyby vidí kňaz alebo biskup, ktorý sa pravidelne stretáva s veriacimi a napomenie ich, obyčajne sa zháčia a vyčítajú mu jeho nelásku. Lenže to nie je neláska, ale láska, lebo tá opravdivá musí byť aj tvrdá, aj prísna. Kňaz či biskup nikoho nechce urážať, ale varuje, aby sa človek spamätal a zmenil svoj život. Presne tak konal aj Ježiš. Preto buďme vďační aj za slová napomenutia a pokarhania. Ježiš aj takýmto spôsobom vstupuje do nášho života. Chce ho očistiť, ako chcel očistiť chrám. Našu reakciu však nechce ovplyvňovať a dáva nám slobodu prijať, alebo neprijať jeho ponuku. Na svoje upozornenie si vyberá Cirkev a jej služobníkov, ktorí hoci sú tiež iba ľuďmi, majú konať v duchu svätého Pavla. On píše Timotejovi takto: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Teda nie znechutiť, zhodiť, ponížiť, ale vybudovať z človeka taký chrám, ktorý dokáže byť pevný za každých okolností.
     Mladá rodina sa vybrala na púť do Ríma. Jedna z prvých zástavok viedla do chrámu svätého Petra. Keď vstúpili dnu, štrnásťročný syn, miništrant, zostal stáť v nemom úžase. Nadchýnal sa krásou chrámu a ľutoval, že ich dedinský kostolík je veľmi chudobný a jednoduchý. Otec mu vtedy povedal: „Syn môj, človek v milosti posväcujúcej je neporovnateľne krajším chrámom ako Michelangelov chrám svätého Petra.“
     Ježiš z nás chce mať práve také chrámy. Preto je nevyhnutné spraviť bič a vyhnať z nich všetko, čo by ich znesväcovalo. K tomu nám posiela biskupov a kňazov, aby aj pokarhaním a nekompromisným vystupovaním upozornili nás na naše chyby, pomohli nám, našim farnostiam, diecézam a celej Cirkvi, stať sa chrámami, ktoré dokážu odolať všetkým vonkajším i vnútorným náporom.