Archív Nedeľných čítaní a homílií

5. veľkonočná nedeľa- rok B


     Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“


Jn 15, 1- 8

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Iste všetci vieme, aké dôležité je pri výklade určitej náuky používať príklady. Vedia to učitelia, vychovávatelia, ale aj rodičia. Všetko pochopíme oveľa ľahšie, ak je to podložené príkladom.
     V dnešnom evanjeliu chce Ježiš poukázať na povahu Cirkvi, ktorú hodlal založiť. Aby poslucháči pochopili z jeho výkladu čo najviac, vyrozprával podobenstvo o viniči a ratolestiach. Chcel zdôrazniť, aký má byť postoj jednotlivých členov Cirkvi k jej hlave, ktorou je On sám.
     Kristus založil Cirkev z Božej vôle. Jeho náuka a jeho život sú viničom, na ktorom rastú a prinášajú ovocie deti Cirkvi, jej ratolesti. Všetci sme boli krstom zaštepení do zdravého viniča – Krista. Ale to neznamená, že už musíme na viniči zostať a priniesť úrodu. Štep sa musí ujať a rásť. Nemôže jestvovať sám od seba, lebo potrebuje živiny. Ak sa nenapojí na vinič a neujme sa, uschne. Suchú ratolesť potom odstránia a spália, lebo je neužitočná a prekáža v raste zdravým ratolestiam.
     Ježiš nás chce upozorniť, že taký je aj náš život. Každý človek je pri krste zaštepený do Krista. Tam vzniká základ a predpoklad rastu aj dobrej úrody. Veď prinášať úrodu je cieľom každej ratolesti, ktorá bola naštepená do viniča. Z toho vyplýva, že byť pokrsteným ešte neznamená byť pri cieli. Ak by sme zostali iba pri krste, bolo by to veľmi málo. Preto márne vzdychajú mnohí starí rodičia, keď túžia, aby ich vnúčik bol aspoň pokrstený, aby nemali doma pohana. Je pekné a chvályhodné, že im to leží na srdci. Pokiaľ ale nie je predpoklad, že dieťa bude vyrastať v náboženskom prostredí a nebude vedené ďalej k ďalším sviatostiam, je to nedostatočné. Jeho krst vlastne zaťaží rodičov aj krstných rodičov, ktorí na seba berú zodpovednosť pomáhať, učiť, viesť príkladom a vychovávať ho vo viere, a pritom z rozmanitých príčin nie sú toho schopní. Vyzerá to tak, akoby sme zaštepili štep, ale hneď ako začne klíčiť, púčik odtrhneme. Môžeme tu vari čakať ovocie? Načo sme vlastne štepili? Krst dieťaťa má vtedy zmysel, ak je zaručený náboženský rast dieťaťa. Tu je nevyhnutné zostať v spojení s Kristom a z neho čerpať živiny. Vieme, že je to milosť Božia, ktorú dostávame cez prijímanie sviatostí. Prvá a najpotrebnejšia z nich je krst. Nemožno však určiť, ktorá je posledná, alebo koľkokrát ich treba prijímať. Je nutné si uvedomiť, že prijatie každej sviatosti nie je cieľom, ale prostriedkom k cieľu. Je tou správnou cestou, ktorá cieľ robí bližším. Tu sa ale mnohí veriaci veľmi mýlia. Vidia prvé sväté prijímanie alebo birmovku svojich detí ako cieľ, ktorý keď dosiahli, splnili svoju rodičovskú povinnosť a deti majú Pána Boha doslova kúpeného. Veď mu venovali čas a chodili aj na náboženstvo. Neviete si ani predstaviť, ako to kňaza bolí, keď dieťa skončí s kostolom, s modlitbou, so sviatosťami a vôbec s celým kresťanským životom po prvom svätom prijímaní či po birmovke. Je to strašné, keď sa dieťa prizná, že mama povedala, že tam už nemusí chodiť.
     Kristove slová sú ale jasné: Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria.
     V týchto slovách je obsiahnutý náš osud. Ani my nie sme výnimkou. Aj naše šťastie alebo nešťastie plynie z toho, ako zachovávame tieto Ježišove slová. Nikto sa nemôže uspokojiť s tým, že už roky žije ako skutočný kresťan, a tak si vlastne „našetril“ veľa zásluh, s ktorými už dajako dožije a Boh ho predsa veľkodušne za to odmení večnosťou. Tým menej je možné očakávať večnosť len za prvé sväté prijímanie, birmovku či sobáš. Ježiš hovorí, že iba ten, kto vytrvá do konca, bude spasený. Náš kresťanský život sa začína krstom a končí smrťou. Je viac ako isté, že sa ťažko prehrešuje ten, kto pred povolanie kresťana kladie svoje zamestnanie, kariéru a pozemské šťastie. Nemožno tak urobiť ani na chvíľu, ani na určitý čas, napríklad do odchodu na dôchodok. Veď je tu veľké nebezpečenstvo prerušenia spojenia s Kristom a vôbec nie je isté, že dotyčný bude mať možnosť ho obnoviť a koniec koncov nemusí sa dôchodku vôbec dožiť. Taký život je veľká ľahostajnosť.
     Počujme, čo o ľahostajnosti hovorí svätý Bernardín: Videl som obrátiť sa vydieračov, prostitútky, ukrutných vojakov… Stali sa z nich statoční ľudia. Ale nevidel som obrátiť sa ani jedného vlažného. Tí sa pokladajú za dobrých. Neokradol som, neublížil som…
     Ak sme aj my boli v našom spojení s Kristom ľahostajní, alebo sme spojenie prerušili, obnovme ho! Ak sme doteraz boli napojení na Krista, primknime sa k nemu ešte pevnejšie. Ak sme čerpali z jeho slov, sviatostí a obety, čerpajme ešte častejšie a úprimnejšie. Ježiš jasne hovorí: Kto vytrvá do konca, bude spasený.