Archív Nedeľných čítaní a homílií

6. veľkonočná nedeľa- rok B


     Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom.“


Jn 15, 9- 17

Myšlienky k homílii diakona Mareka Sitára

     V našich krajoch sa hovorí, že máj je lásky čas. Dnešná liturgia slova tiež hovorí o láske. V evanjeliu aj v liste svätého Jána apoštola sme počuli výzvu: milujte sa navzájom! Tak nás dnes aj Božie Slovo pozýva uvažovať o láske.
     O láske písal už Homér, zaoberal sa ňou Shakespeare a aj dnes si téma lásky drží prvé miesto v bestselleroch, časopisoch a seriáloch. Po láske túži každý človek, ale je mnoho takých, ktorí sa sklamali práve v láske. Tak o tom svedčí príbeh z jednej diskotéky. Chlapec hovorí dievčaťu: „Ak ma máš skutočne rada, dokáž mi to, chcem túto noc prežiť s tebou.“ Citovo nezrelé dievča ho nechce stratiť, tak mu vyhovie. O niekoľko dní jej on povie, že nemá čas na stretnutie s ňou. Utrápená nad správaním sa chlapca, ktorého nazývala svojím, zistí, že už má inú.
     Muselo to byť veľké sklamanie. Zaiste, ako nezainteresovaní pozorovatelia poviete, že to nebola láska. Oni dvaja si však mysleli, že bola. Kríza lásky sa netýka len lásky mladých, ale postihuje aj vzťahy v manželstve a rodine, vzťahy v školách a na pracoviskách, ba neraz v spoločenskej rovine prerastie do konfliktov ohrozujúcich pokoj a mier. Nejeden sklamaný človek povie, že v jeho „svete“ už láska nie je možná.
     Predsa však láska je viac ako vysnívaný ideál. Láska je programom života kresťana, podľa výzvy Pána Ježiša: Ostaňte v mojej láske a príkazu: Milujte sa navzájom. Svätý Augustín hovorí: Miluj a rob, čo chceš!
     V dráme Pred zrkadlom Karol Wojtyla uvažuje o láske v živote človeka: „Láska nie je náhoda, má chuť celého človeka. Má jeho špecifickú váhu. A váhu celého jeho osudu. Nemôže byť len chvíľkovou záležitosťou. Človek cez ňu prechádza do večnosti. Preto má Boží rozmer, lebo Boh je večný.“ Ako kresťania máme veriť v takúto lásku. Z Božej vôle sa rodíme z lásky a každé bezbranné nemluvňa Boh ochraňuje materinskou láskou i láskou v rodine. Ak však vieme, že každú ľudskú lásku tu na zemi ohrozuje egoizmus, pýcha, lenivosť, právom sa aj my pýtame, ako zaručiť stálu prítomnosť lásky v našom živote?
     Človek musí svoju lásku zachytiť o Lásku. O tú najväčšiu lásku, ktorou Boh až tak miloval svet, že dal svojho Jednorodeného Syna, v ktorej Syn vyplnil vôľu Otca smrťou na kríži za nás, ako to vyjadril v svojej rozlúčkovej reči: Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. „Ľudskú lásku môže prehĺbiť a strážiť iba Láska, tá Láska, ktorá je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Ján Pavol II., List rodinám, 4).
     Z Božej nepodmienenej lásky („agape“) sa ako slobodná odpoveď rodí ľudská priateľská láska („charitas“), ktorou človek zostáva v Jeho láske. Tá Božia je skutočne nezaslúžená - jej zvláštnosť je to, že, nie my sme milovali Boha, ale on miloval nás a Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. Naša „priateľská“ láska je závislá na Božej. Človek miluje lebo sa mu tak od Boha dostáva ešte viac. Boh od nás nežiada milovať nezištne, veď sľubuje odmenu; ale to, čo žiada, je milovať z lásky k nemu. Tak máme milovať aj nepriateľov, od ktorých sa nám možno nikdy láska nevráti, lebo milujeme z lásky k Bohu, ktorý dáva vychádzať slnku na dobrých aj na zlých. V tejto „priateľskej“ láske je angažovaná viera, rozum a vôľa.
     Ešte je aj iná láska: zmyslová láska („eros“). Človek je telesno-duchovná bytosť, preto aj táto láska patrí k ľudskej láske. „Zmyslová“ láska môže veľmi napomôcť človeku, oduševniť ho, pomôcť mu znášať ťažkosti, vyvolať spolucítenie s druhými. Táto láska je však ako veľká voda: z jej energie môže byť veľký osoh, ale ak nie je regulovaná, môže spôsobiť katastrofu. Preto ľudská „zmyslová“ láska musí byť integrovaná do ľudskej „priateľskej“ lásky.
     Musíme priznať, že pojmy ako priateľstvo, láska, milovať sú dosť zdevalvované, lebo v sekularizovanej spoločnosti sa ochudobňuje a vyprázdňuje ich obsah. Preto za svoj model lásky si nemôžeme brať hocijaký „ľúbostný“ seriál, kde je láskou neraz len to, čo je príjemné a pre divákov zaujímavé. Evanjelium nám ukazuje dokonalý vzor – lásku Pána Ježiša, ktorý za nás položil svoj život. Skutočná láska je aj náročná láska, má svoje požiadavky: Kto ma miluje, zachováva moje prikázania, preto vyžaduje aj obetu. Taká láska však neprináša sklamanie, ale je to láska trpezlivá, dobrotivá, nesebecká. Je to láska, ktorá nikdy nezanikne, lebo cez ňu sa prechádza do večnosti.
     Kresťan má kľúč k pokladu lásky, po ktorom svet tak túži, ale bez Krista sa k nemu nemôže dostať. S vierou pristúpme k Eucharistii ako k nevyčerpateľnému prameňu Božej lásky, bude v nás jeho radosť a naša radosť bude úplná. Aj podľa nášho nového života svet spozná, že náš Pán je skutočne medzi nami živý.