Archív Nedeľných čítaní a homílií

Kvetná nedeľa- rok B


     Hneď zrána mali poradu veľkňazi so staršími a zákonníkmi, teda celá veľrada. Ježiša spútali, odviedli a odovzdali Pilátovi. Pilát sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ On mu odpovedal: „Sám to hovoríš.“ Veľkňazi naň mnoho žalovali a Pilát sa ho znova spytoval: „Nič neodpovieš? Pozri, čo všetko žalujú na teba!“ Ale Ježiš už nič nepovedal, takže sa Pilát čudoval. Na sviatky im prepúšťal jedného väzňa, ktorého si žiadali. S povstalcami, čo sa pri vzbure dopustili vraždy, bol uväznený muž, ktorý sa volal Barabáš. Zástup vystúpil hore a žiadal si to, čo im robieval. Pilát im povedal: „Chcete, aby som vám prepustil židovského kráľa?“ Lebo vedel, že ho veľkňazi vydali zo závisti. Ale veľkňazi podnietili zástup, aby im radšej prepustil Barabáša. Pilát sa ich znova opýtal: „Čo mám teda podľa vás urobiť so židovským kráľom?“ Oni opäť skríkli: „Ukrižuj ho!“ Pilát im vravel: „A čo zlé urobil?“ Ale oni tým väčšmi kričali: „Ukrižuj ho!“ A Pilát, aby urobil ľudu po vôli, prepustil im Barabáša. Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali. Vojaci ho odviedli dnu do nádvoria, čiže do vládnej budovy, a zvolali celú kohortu. Odeli ho do purpurového plášťa, z tŕnia uplietli korunu a založili mu ju a začali ho pozdravovať: „Buď pozdravený, židovský kráľ!“ Bili ho trstinou po hlave, pľuli naňho, kľakali pred ním a klaňali sa mu. Keď sa mu naposmievali, vyzliekli ho z purpuru a obliekli mu jeho šaty. Potom ho vyviedli, aby ho ukrižovali. Tu prinútili istého Šimona z Cyrény, Alexandrovho a Rúfovho otca, ktorý sa tade vracal z poľa, aby mu niesol kríž. Tak ho priviedli na miesto Golgota, čo v preklade znamená Lebka. Dávali mu víno zmiešané s myrhou, ale on ho neprijal. Potom ho ukrižovali a rozdelili si jeho šaty – hodili o ne lós, kto si má čo vziať. Keď ho ukrižovali bolo deväť hodín. Jeho vinu označili nápisom: „Židovský kráľ.“ Vedno s nim ukrižovali aj dvoch zločincov: jedného napravo od neho, druhého naľavo. A tí, čo šli okolo, rúhali sa mu; potriasali hlavami a vraveli: „Aha, ten, čo zborí chrám a za tri dni ho postaví. Zachráň sám seba, zostúp z kríža!“ Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi a so zákonníkmi si hovorili: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Kristus, kráľ Izraela! Nech teraz zostúpi z kríža, aby sme videli a uverili.“ Ešte aj tí ho hanobili, čo boli s ním ukrižovaní. Keď bolo dvanásť hodín, nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. O tretej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom: „Heloi, heloi, lema sabakthani?“, čo v preklade znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Keď to počuli, niektorí z okolostojacich vraveli: „Pozrite, volá Eliáša.“ Ktosi odbehol, naplnil špongiu octom, nastokol ju na trstinu, dával mu piť a hovoril: „Počkajte, uvidíme, či ho Eliáš príde sňať.“ Ale Ježiš zvolal mocným hlasom a vydýchol. Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“


Mk 15, 1- 39

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Skončili sa Pašie podľa svätého Marka a my sme mohli vďaka nim byť v duchu na Kalvárii v Jeruzaleme. Sledovali sme Krista v jeho utrpení a smrti na kríži. Nech sa akokoľvek pokúšame porozumieť Kristovmu utrpeniu, vždy pre nás zostáva aspoň čiastočne tajomstvom a zároveň vyvoláva v nás otázky o zmysle utrpenia.
     Často počúvame o tom, že utrpenie má veľkú cenu, keď sa cez neho Boh rozhodol vykúpiť svet. Vďaka tejto skutočnosti vieme, že aj naše utrpenie má cenu. Preto by nás mohlo v tejto súvislosti napadnúť, že každé utrpenie samo o sebe má cenu. Lenže prečo nám potom Kristus neprikázal: „Spôsobujte si jeden druhému utrpenie!“, ale nám povedal: „Milujte sa navzájom!“? A bol to práve príkaz lásky, ktorý vyhlásil za hlavný príkaz. Je to tak. Jediné, čo má naozaj cenu, je láska. Utrpenie samo o sebe nevedie k láske, ale láska vždy vedie k utrpeniu. Pýtate sa ako? Boh tak miloval svet, že poslal svojho Syna, aby nás naučil milovať. A protirečenie nenachádzame ani v jeho kríži. Lebo v pozemských podmienkach milovať, znamená trpieť. S láskou je spojené premáhanie sa, odpúšťanie aj sklamanie…
     Francúzsky spisovateľ Anatol France povedal, že v ľudskej láske je príjemný len zážitok. Má pravdu, lebo treba prejsť od sebectva k láske, a to si žiada už určité násilie. Keď sa rozhodujeme milovať, a teda dať prednosť vôli iného pred svojou, to je duševný prevrat. Lenže večný život získame iba za takúto cenu.
     Kristus nehľadal kríž. Mal z neho strach, preto prosil Otca: „Moja duša je smutná až na smrť. Ak je možné, nech ma minie tento kalich.“ Ale následkom sa nevyhýba. Ostáva láske verný aj za cenu smrti, len aby nás mohol spasiť. Prináša najvyššiu obetu - seba, len aby presvedčil aj tých, ktorých nepresvedčilo ani jeho slovo, ani jeho skutky. Dúfa, že ich presvedčí aspoň jeho smrť.
     Zlo ešte úplne nie je premožené, ale utrpenie kríža pracuje na tom, aby sme ho premohli. Nie sami, ale s Kristom. On sám hovorí, že premohol svet a našiel prostriedok, ako premáhať všetky utrpenia. Ak sa naučíme brať utrpenie, zároveň budeme brať aj Krista s jeho životom, láskou, radosťou i pokojom. Vtedy môžeme zvolať so svätým Pavlom: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus!“