Archív Nedeľných čítaní a homílií

12. nedeľa „cez rok“ - rok B


     Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ I opustili zástup a vzali ho so sebou tak, ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode. Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho. A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“


Mk 4, 35- 41

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Veľa ľudí má strach z búrky. Majú nepríjemný pocit, keď sa nebo zatiahne čiernymi mrakmi, začne duť silný vietor, oblohu križujú blesky a duní hrom. Určite nikomu vtedy nie je do smiechu.
     Preto nás ani príliš neprekvapí reakcia apoštolov na búrku, lebo s ňou vôbec nepočítali. Pokojne nastúpili s Ježišom do loďky, príroda navôkol bola krásna a nebo čisté bez mrakov. V tejto pohode sa im celodenná únava lepila na oči. Najviac však dopadla na Ježiša, ktorý vošiel do zadnej časti lode a zaspal. Všetko bolo v poriadku až do chvíle, keď čierne mraky priniesli silný vietor, nebo ožiarili blesky a duneli hromy. Spočiatku si apoštoli príliš nevšímali búrku, veď boli rybári a zvykli na mori zažiť podobných búrok na stovky. Lenže ich nepokoj narastal, keď sa loď začala zmietať na vlnách a zalievala ju voda. Tu už boli vystrašení, priskočili k Ježišovi, zobudili ho a volali: Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme? Ježiš vtedy vstal, pohrozil vetru a povedal moru: Mlč, utíš sa! Vietor prestal a nastalo veľké ticho.
     Nám, ktorí počúvame túto príhodu, sa iste vtlačí na myseľ otázka: Prečo Ježiš dopustil takú silnú búrku a vystrašil apoštolov? Predsa on mohol zaria¬diť, aby more bolo tiché a pokojné, aby plavba hladko prebehla. Iste všetci by si to zaslúžili po celodennej únave. Ježiš však vedel, že apoštolov čaká veľmi dôležitá a zodpovedná úloha. Budú vyslaní do celého sveta, aby ohla¬sovali Evanjelium, a tak chytali do sietí nebeského kráľovstva nové ryby. Vedel aj to, že pri tom poslaní ich zastihnú rozličné búrky, a tak im chcel ukázať, ako sa počas nich majú správať.
     Však bol by na veľkom omyle ten, kto by si myslel, že búrky života sa ho netýkajú. Preto si dobre všimnime, čo Ježiš radí apoštolom a cez nich aj nám. Prvá rada: keď v živote príde búrka nikdy bezradne nezaložme ruky, ale všemožne sa snažme z nej dostať. Druhá rada: uvedomme si, že ľudská sila tu nestačí, preto je nutné sa obrátiť na Boha, tak, ako to urobili apoštoli na Genezaretskom jazere. Tretia rada: nikdy nestrácajme dôveru v Boha. Ani vtedy, keby sa zdalo, že Boh o nás nedbá a nepočúva naše prosby. Keď si tieto rady zhrnieme, dostaneme akúsi poučku: Keď príde do nášho života búrka, treba sa snažiť z nej dostať, tak, že sa obrátime na Boha a bezpod¬mienečne mu dôverujeme.
     Ale je tu ešte jedna nezodpovedaná otázka: Prečo Boh dopúšťa katastrofy a pohromy, vojny a nešťastia či už na ľudstvo alebo aj na nás? Odpoveď vôbec nie je ľahká, pretože my nepoznáme Božie úmysly a jeho cesty sú nevyspytateľné. Snáď nás alebo ľudstvo Boh trestá za naše hriechy, lebo nik z nás nie je bez viny a každým hriechom zvolávame na seba Boží trest. Možno Boh nás skúša. Veď si spomeňme na starozákonného Jóba, ako ho Boh skúšal, či mu aj v utrpení a ponížení zostane verný. Alebo nám chce Boh dokázať, že on je pánom všetkého, že od neho závisí náš život aj naša smrť a vlastne nás tým chráni pred pýchou. Napokon to môže robiť aj preto, aby sme svoj život nezahrabali v pozemských dobrách, ktoré sú pominuteľné, ale aby sme aj cez tieto dobrá mysleli predovšetkým na večnú blaženosť a nezabudli na neho. A opäť sa nám rysuje akási poučka, čo máme robiť, keď Boh dopustí nešťastie: Máme urobiť, čo je v našich silách, pritom uznať svoju slabosť, dôverovať mu a prosiť ho o pomoc.
     Istý starý kňaz rozprával: Poznal som chudobnú rodinu, ktorá mala niekoľko detí. Žili v malom domčeku, obrábali kúsok poľa a chovali jednu kravičku. Jedného dňa vypukol v obci požiar, ktorý sa následkom silného vetra rýchlo šíril a zasiahol aj domček tejto rodiny. Dodnes mám pred očami rodičov s deťmi, ako stoja pred zhoreniskom svojho domu a plačú. Keď ma videli, ako kráčam k nim, otec preriekol: Pán dal, Pán vzal. Nech je pochválené jeho meno.
     Kňaz bol dojatý vierou týchto ľudí. Je to tak silná viera, že musí dojať aj nás a vyzýva nás, aby sme ju napodobňovali. Staňme sa ľuďmi viery, ktorí v každodennom živote pocítia láskavú ruku dobrotivého Boha. On na nás nikdy nezabudne, dobre o nás vie, neopustí nás ani v najťažších chvíľach života a vleje nám do duše pokoj a mier.