Archív Nedeľných čítaní a homílií

13. nedeľa „cez rok“ - rok B


     Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori. Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho. Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Keď sa dopočula o Ježišovi; prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená. Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Jeho učeníci mu vraveli: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: „Kto sa ma dotkol?“ Ale on sa obzeral, chcel vidieť tú, čo to urobila. Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením padla pred neho a povedala mu celú pravdu. A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby.“ Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“ Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi. Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov. I stŕpli od veľkého úžasu. On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť.


Mk 5, 21- 43

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     V našom každodennom živote sa často opakuje slovo viera. Nemusí sa spomínať iba v náboženskom význame, ľudia sa ho naučili používať aj v bežnom živote. Hrozí tu však nebezpečenstvo, že častým opakovaním stráca pre nás význam a zovšednie nám.
     Aby tomu tak nebolo, Cirkev nám podáva dnešné evanjelium a v ňom slová samého Krista, ktoré adresoval chorej žene a Jairovi, predstavenému synagógy. Nimi nás chce upevniť vo viere a má nám pomôcť, aby sme ju správne pochopili.
     Jairus si spočiatku o Ježišovi myslel, že je zázračný lekár, ktorý lieči silou rúk. Preto ho prosí, aby na chorú dcéru vložil ruky. Cestou k jeho domovu sa však k Ježišovi priblížila chorá žena, ktorá verila, že stačí, aby sa ho dotkla a ozdravie. Ježiš to využil a povedal jej: Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby. Tým dal všetkým najavo, že bez viery nie je možné uzdravenie. Potom pokračovali cestou k Jairovmu domu. Pribehli im však naproti ľudia, ktorí oznamovali, že dievča zomrelo. Boli si istí, že Ježišova moc tu končí. Aj Jairus sa mu chcel poďakovať za ochotu, s tým, že tu už niet pomoci. Ježiš ho však posilnil: Neboj sa, len ver! Plačúcim pred domom povedal, že dievča nezomrelo, iba spí, za čo ho oni vysmiali. Pre Ježiša smrť nie je definitívnym odchodom z tohto sveta, ale spánkom. Potom pred očami rodičov dievčaťa a troch apoštolov urobil veľký zázrak. A hoci ich na to pripravoval, zostali zdesení a nedokázali v prvom momente pochopiť jeho silu a skutok, ktorý urobil.
     Ako chce Ježiš cez tieto príhody vychovať nás? Už pri stretnutí s chorou ženou nám ukazuje, že aj my máme podniknúť všetko, čo len môžeme, aby sme prišli do kontaktu s ním. Musíme sa k nemu priblížiť cez modlitbu, sviatosti a cez blížnych. Potom nás chce vidieť plných viery, aby sme ho vždy mali pred očami, prichádzali k nemu a túžili pri ňom zostať. Kristus je Život, on všetkým dokazuje, že je pánom aj nad smrťou. Každý, kto cíti žiaľ a bolesť, môže v ňom nájsť Spolutrpiteľa a Pomocníka. K tomu však potrebujeme silnú vieru, lebo nevera je prekážkou priblíženia sa k Ježišovi aj k blížnym.
     Vo Verdiho opere Nabucco vystupuje zlomyseľná dvorná dáma Abigail. Keď vyšli najavo jej zločiny a ona nemala silu znášať zodpovednosť za ne, rozhodla sa spáchať samovraždu, lebo nemala vieru v Boha. No pred tým, ako si siahla na život, vyhlásila: Šťastný je človek, ktorý má vieru!
     Áno, šťastný je človek, ktorý má vieru. Povieme si, že dnes je ťažké si udržať vieru, lebo ľudia si mnohé veci dokážu vysvetliť rozumom, a potom aj veda a technika sú na vysokej úrovni. Preto sa možno niekto spýta: Ako je dnes možné udržať si vieru?
     Najdôležitejšie je mať stálu snahu spoznávať Boha, slúžiť mu a prosiť neustále o dar viery.
     Ježiš nám počas svojho pozemského života priblížil Boha. Spomeňme si napríklad na podobenstvo O márnotratnom synovi. Otec ho prijíma naspäť a teší sa, že ľutuje svoj predchádzajúci života a vracia sa domov. Taký je Boh! Alebo keď farizeji pristihli ženu pri cudzoložstve a chceli ju kameňovať, Ježiš sa jej zastane a neodsúdi ju. Aj taký je Boh! Ježiš nám predstavil Boha ako dobrého a láskavého Otca.
     Vďaka Ježišovmu slovu sa povzbuďme a upevňujme vo viere v Boha, ktorú si nenecháme iba pre seba, ale ju budeme rozširovať na našich bratov a sestry. Budeme ukazovať celému svetu, že láskavý Boh je aj naším Bohom, my v neho veríme a milujeme ho. Vtedy viera nám nezovšednie, ale ešte viac nás priblíži k Bohu.