Archív Nedeľných čítaní a homílií

17. nedeľa „cez rok“ - rok B


     Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci. Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí. Filip mu odpovedal: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok.“ Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých?“ Ježiš povedal: „Usaďte ľudí!“ Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc. Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov. Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“ Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.


Jn 6, 1- 15

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Iste sa vám niekedy stane, že doslova pred ľuďmi utekáte. Túžite po samote, preto sa zavriete doma alebo odídete kamsi do prírody, kde vás nik nepozná.
     Evanjelium hovorí, že aj Ježiš, keď spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám. Možno sa nám Ježišovo počínanie zdá čudné. Pýtame sa: Prečo to robí? Veď ho masy chceli povýšiť a urobiť kráľom? Prečo uteká pred takou poctou?
     Ak sa bližšie pozrieme na problém, zistíme, že Ježiš si počína veľmi múdro. On z piatich chlebov a dvoch rýb nasýtil päťtisíc ľudí, čo pre nich bola dobrá perspektíva. Galilejčania stále pomýšľali na boj proti nenávideným Rimanom a mať v boji takého vodcu, ktorý kriesi mŕtvych, ktorý takmer z ničoho sýti tisícové zástupy, to by predsa bola veľká vzpruha a pomoc pre národ. Tu dozrelo ich rozhodnutie: Treba sa ho zmocniť a voviesť ho ako svojho kráľa do svätého mesta práve v čase, keď sa tam schádzajú tisícové zástupy a oni by iste podporili tento zámer. Túžba Galilejčanov sa uberala nesprávnym smerom. Túžili oslobodiť svoje telá od okov cisára a netúžili oslobodiť svoje duše od okov zla. Ježiš im videl až do „žalúdka“, vedel, o čo im ide a presvedčil sa, že ho vôbec nepochopili. Preto utiekol do samoty a tam prosil Otca, aby jeho ľud pochopil, že nepotrebuje Mesiáša – bojovníka, ale Mesiáša – Spasiteľa. Ešte sa čudujeme Ježišovmu správaniu? Ľudia sa totiž dopustili viacerých chýb. Hoci vedeli, že je prorok, veľmi málo dbali na jeho slovo. Chceli sa ho zmocniť pre svetskú slávu, práve vtedy, keď sa ich on chcel zmocniť pre nebeské kráľovstvo. A keďže sa nedokázali prispôsobiť jeho predstavám o Božom kráľovstve, Ježiš sa od nich vzdialil.
     Keď sa zamýšľame nad správaním Ježišových súčasníkov, musíme doznať, že časy sa nemenia. Aj dnes sa mnohí za neho oduševnia, že je Božím Synom, Prorokom, Mesiášom, ale uberajú sa nesprávnym smerom. Mocným tohto sveta vyhovuje, keď káže dávať cisárovi, čo je cisárovo. Podnikateľom vyhovuje, že má dobrý vplyv na pracovné výkony zamestnancov. Zdravotníkom pomáha chrániť telesné aj duševné zdravie jednotlivcov a aj celého národa. V rozličných združeniach sa pomocou jeho príkazov udržuje poriadok, disciplína a ohľaduplnosť. Deti pod jeho vplyvom viac poslúchajú rodičov, rodičia sú k nim starostlivejší a manželia sú si vernejší. A mohli by sme pokračovať ďalej. Od Ježiša sa všeličo očakáva a všeličo by z neho ľudia radi vyťažili. Zabúda sa však na jeho prvý a najväčší dar – na spásu našej duše v nebi. O nebo je už menší záujem, lebo ľudia sú vypočítaví. Chcú to, čo majú na dosah ruky a nebo sa im zdá príliš vzdialené.
     Lenže nebo vôbec nie je lacný dar. Pre jeho získanie treba všetko obetovať. Tu sa nedá byť vypočítavým. A toho nie sme schopní a obetavosť chýbala aj Galilejčanom. Preto Ježiš od nich utiekol. Ale nie sme aj my takí? V minulosti sme sa báli o miesto v práci či v škole, dnes nám vadí politika, klebety, ekonomické problémy, túžime rýchle a ľahko zbohatnúť. To všetko nás tiež vzďaľuje od neba. Potom sa čudujeme, že Ježiš aj pred nami uteká. Preto sa začneme sťažovať na nervozitu, prepracovanosť a podráždenosť, používame vulgárne výrazy, robíme okolo seba ruch a krik. Vieme prečo? Lebo sme prázdni, rozhádaní, rozladení a chýba nám Kristov pokoj. Neodháňajme od seba Ježiša, dovoľme mu, aby sa nás zmocnil a prejavme záujem o to najcennejšie, čo nám ponúka – nebo. Potom nebude pred nami utekať, lebo uvidí náš záujem o neho.
     Starí Rimania mali zvláštny zvyk. Kedykoľvek sa museli dvaja priatelia rozísť, vzali hlinenú tabuľku, rozlomili ju a každý vzal so sebou jeden úlomok. Keď sa po dlhom čase opäť stretli, priložili oba zlomky k sebe, a keď sa navonok aj veľmi zmenili, spoznali sa podľa toho, že oba úlomky presne do seba zapadali.
     Aj my sme úlomkom Ježiša Krista. Naše stretnutie v nebi bude znamenať spojenie sa s ním. Pamätajme na to a prežime tento týždeň tak, aby bolo na nás vidieť, že Ježiš je náš priateľ a náš Kráľ, že ho milujeme nie vypočítavou, ale opravdivou láskou.