Začnime dnešnú homíliu starou legendou, v ktorej sa rozpráva, že si kráľ dal zavolať pustovníka, ktorý bol kedysi jeho najobľúbenejším úradníkom ale vzdal sa svojho úradu, lebo kráľ nebol naklonený viere v Ježiša. Na pro¬test odišiel do púšte. Kráľ sa ho pýtal na Kristovo učenie. Pustovník mu na to odpovedal: „Keď chceš, aby som rozprával, najprv musíš vyhnať z tejto miestnosti všetkých nepriateľov. Dokiaľ sú títo okolo teba, nemôžem sa s tebou rozprávať.“ Udivený kráľ sa ho pýta, koho pod tým myslí, lebo v miestnosti okrem neho a pustovníka nebolo nikoho. Pustovník odpovedal: „Predsudky, nenávisť a zlé sklony sú títo nepriatelia. Len rozum, spravodli¬vosť, dobrá vôľa a láska k pravde môžu byť prítomné keď sa chceš so mnou rozprávať.“

Táto legenda vyjadruje hlbokú múdrosť, lebo pravdu môže zachytiť len ten, kto má lásku k pravde a u koho je dobrá vôľa ísť za ňou, nasledovať ju. U koho niet dobrej vôle, ten pravdu nikdy nenájde, s tým škoda viesť dialóg. Ten vidí len to, čo chce vidieť, počuje len to, čo chce počuť a čo sa mu hodí. Čo sa mu nehodí, to neregistruje, to pre neho nejestvuje.

V dnešnom evanjeliu sa táto pravda vyjadruje slovami Ježiša, že každý, kto je z Boha a v neho verí, každý, kto je zameraný na najvyššie Dobro a Pravdu a počúva jeho hlas, ten prichádza k nemu.

Pravdu človek môže prijať preto, lebo ten, kto ju hovorí, je mu sympatický a má k nemu dôveru alebo preto, že sám vidí jej rozumnosť, jej vnútornú krásu a dôležitosť. Kto rozmýšľa, vidí napríklad, že pokoj bez dôvery je ne¬mysliteľný a dôvera je nemysliteľná bez úcty k pravde. Kto povie, že pravda je to, čo sa jemu alebo určitej skupine hodí, neuvedomuje si, že je to zranenie všetkých, ktorí si želajú pokoj, lebo nikto neodhodí svoje zbrane dotiaľ, kým si nie je istý, že druhý ho neoklame a neublíži mu. Takisto rozumný človek vidí, že sledovanie mocenských cieľov a uvoľnenie napätia je nezlučiteľné.

Centrálnym liturgickým výrazom Kristovho učenia je obeta svätej omše. Svätá omša nie je obeta kňaza, ale obeta Kristova. Vo svätej omši skrze kňaza sa obnovuje to, čo urobil Kristus pri Poslednej večeri a čo sa stalo na Veľký piatok. Pri Poslednej večeri premenil Ježiš chlieb na vlastné Telo, víno na svoju Krv a povedal: „Toto robte na moju pamiatku.“ Teda aj my máme svoje sily, svoje schopnosti dávať do služieb ostatným a celej spoločnosti, ako to urobil Kristus a vtedy budeme jeho opravdivými učeníkmi.

V trochu inej forme vyjadril Pán túto požiadavku pri Poslednej večeri tým, že umýval nohy svojim učeníkom. Chcel, aby sa očistili od svojej pýchy, aby nevideli svoju veľkosť k ovládaniu druhých, ale v tom, že druhých robia šťastnými.

Základom kresťanského učenia je pomoc blížnym. Kto miluje blížnych, hovorí svätý Pavol, ten splnil zákon. Umenšovanie bolesti a utrpenia vo svete, snaha premáhať nenávisť a zlo, ktoré je základom utrpenia, rozdávanie radosti a šťastia, budovanie krásnych cenných hodnôt je nielen najkrajšia služba spoločnosti, ale aj cesta k večnej radosti. Keď ľudia na toto nadávajú, vtedy sa treba za nich modliť, ako sa modlil Kristus za tých, čo ho prenasledovali: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia.“

Život nie sú len materiálne veci, k životu patrí zachovanie krásnych zásad, ktoré chránia všetkých ľudí - zachovávanie Božích prikázaní. Preto Kristus hovorí: Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpi z neba a dáva svetu život. Povedali mu: Pane, vždy nám dávaj taký chlieb. Ježiš im povedal: Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť. O zásadách života a smrti sa nedá vyjednávať. Vo vernosti k týmto zásadám je hľadaná radosť a istota pre všetkých. Náladovosť a kompromisnosť zabíja nielen istotu kaž¬dého, ale ochromuje život celej spoločnosti. Kresťan si je vedomý, že všetci túto vieru neprijmú. Sú ľudia, ktorým je ľahostajná nielen viera, ale aj sve¬dectvo vedcov, ktorí vďaka vede uverili. Spravodliví ľudia boli v dejinách prenasledovaní, ba i zabíjaní. Spoločnosť v dejinách často oslavovala najvä謚ích lotrov. Vyššia spravodlivosť káže človeku žiť čestne, spravodlivo, do¬kázať sa obetovať pre dobro, aj keď nik o tom nevie ani sa o tom nedozvie. Ale to nie je stratené, zárukou je Boh. Práve viera vo víťazstvo dobra, ktorá je základom kresťanského učenia, udržuje dobro aj život na zemi. Veď nemalo by zmysel držať sa dobra, ak by lož a násilie mali mať konečné víťazstvo. Lož a násilie nezveľaďujú život, ale ho ničia.

To si uvedomme na začiatku nového týždňa. Usilujme sa počas nastáva¬júcich dní dobro vo svete zveľaďovať a propagovať a nezabúdajme, že jedine ten prichádza k Bohu, kto je zameraný na najvyššie Dobro a Pravdu.