Archív Nedeľných čítaní a homílií

20. nedeľa „cez rok“ - rok B


     Ježiš povedal zástupom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“


Jn 6, 51- 58

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Mnohí ľudia si neuvedomujú význam určitých vecí a často ich hodnotu pochopia až v starobe. Je to veľká škoda, najmä keď tak býva chápaná aj Eucharistia. Slávnostne sa vykoná vo farnosti prvé sväté prijímanie, avšak zakrátko po ňom už deti ku svätému prijímaniu nepristupujú. Chyba je v tom, že ani deti, ani ich rodičia a bohužiaľ, ani starí rodičia, nevystihli správne význam svätého prijímania. Tak sa stane, že často až v starobe človek pochopí, o aké milosti prišiel, keď neprijímal v živote eucharistického Krista a neučil k tomu tých, ktorí mu boli zverení. Pravdu má filozof Blaise Pascal, ktorý hovorí, že všetko závisí od správneho pochopenia.
     Preto v dnešnom evanjeliu Ježiš chce naučiť svojich učeníkov správne chápať Eucharistiu. Ježiš chce, aby ju mali radi, aby po nej túžili a aby bez nej nemohli žiť a jeho poučenie platí aj pre nás. Len si všimnime, ako nadšene hovorí Ježiš o účinku a význame Eucharistie. Akú úžasnú ponuku nám v nej dáva. Zahŕňa ju do troch viet.
     Najprv vraví: Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Týmto výrokom vyhlasuje Eucharistiu za najväčší prostriedok lásky medzi nami a ním. K podstate lásky patrí, že milujúce osoby musia byť čím viac spolu. V Eucharistii je spojenie medzi nami a Ježišom také blízke, že sa úplne podobá spojeniu medzi nami a každodenným pokrmom. Jedlo je zdrojom našej fyzickej energie a stáva sa celkom našou súčasťou. Eucharistia, pretože je v podobe pokrmu, naznačuje takú blízkosť medzi nami a Ježišom, že on zostáva s nami a my v ňom. On je úplne náš a my sme úplne jeho. Či jestvuje niekde na svete užšie spojenie milujúcich sa osôb, ako v Eucharistii? Ježiš – veľký a nekonečný Kráľ a Pán vesmíru, si takto žiada nás milovať a je len na nás, aby sme túto ponuku lásky prijali.
     Ďalej vraví o Eucharistii: Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. To znamená, že Ježišov Otec, ktorý je princípom, počiatkom a prameňom života, dal Synovi život v tej istej pôvodnosti a plnosti. Syn, Ježiš Kristus, keď ho prijímame v Eucharistii, odovzdáva nám účasť na Božom živote. Teológ Schnackenburg vraví: „Kto prijíma Ježiša, je zahrnutý do života, ktorý vychádza z Otca.“ Svätý Ambróz k tomu pridáva: „Tento pokrm, ktorý prijímaš, zostúpil z neba a poskytuje ti podstatu večného života.“ Čiže k nášmu ľudskému, smrteľnému a pozemskému životu pridáva Ježiš cez svoj pokrm božský a nesmrteľný život. Tento božský život v nás je síce neviditeľný, ale skutočný.
     Aby o tejto skutočnosti nenastala dajaká pochybnosť, vraví Ježiš po tretíkrát: Kto je tento chlieb, bude žiť naveky. To znamená, že keď prijímame v Eucharistii Ježiša, stávame sa nesmrteľnými, nikdy neprestaneme existovať, nikdy sa neskončí náš život. Aj keď nám oči zatlačia, aj keď naše ústa onemejú, ruky znehybnejú a naše srdce ukončí svoju činnosť, naša duša bude žiť ďalej v Otcovej láske spolu s Ježišom, lebo v Ježišovi nemôže zomrieť jeho partner alebo partnerka lásky, ako sa to stane medzi zaľúbenými vo svete. Ježišovu lásku nemôže prerušiť nijaká smrť. Ježišova láska uskutočňovaná v Eucharistii nepozná koniec. Tak to vysvetľoval svätý Augustín svojej matke, keď stáli na morskom brehu a hľadeli na nekonečnú hlbinu mora, držali sa ako milujúci za ruky a po dlhej chvíli ticha Augustín prehovoril: „Takto to asi bude v nebi. Ruky v rukách tých, ktorých milujeme a oči naveky upreté na láskyplného nebeského Otca.“
     Povedzte či nám to neznie ako v rozprávke, ale Eucharistia nie je rozprávka! Ona je pravá, reálna a živá skutočnosť. Ako si teda vysvetlíme, že tak málo stojíme o takú úžasnú Ježišovu ponuku? Je pravda, že v katolíckom svete sa zväčšuje počet prijímajúcich. Ale prečo tak pomaly? Kde je príčina? Príčina je v tom, že nemáme čas a príležitosť dostatočne a hlboko sa zamyslieť nad Eucharistiou. Dni, týždne, roky utekajú a my sme stále rozptýlení v myšlienkach na všetky strany. V kostole okúsime chvíľu ticha – ale či to stačí?
     V istej knihe, ktorá pojednáva o prenasledovaní kresťanov v nedávnej minulosti, sa píše o človeku, ktorý sa pre vieru dostal do väzenia. Zakaždým, keď ho prišla manželka navštíviť opakoval: „Ako mi je v cele ťažko samému, tak veľmi túžim po svätom prijímaní! Prosím ťa, urob všetko preto, aby si mi urobila túto radosť!“ Manželka ale nevedela ako, pýtala sa kňazov, tí ju však odrádzali, že je to pre ňu veľmi nebezpečné. Doba bola ťažká a mohla tým ublížiť aj sebe aj manželovi. Raz stretla na autobusovej zastávke muža, ktorého z videnia poznala, ale nevedela, kam ho zaradiť. Pozdravil ju, stisol jej ruku a spýtal sa: „Pôjdete navštíviť svojho manžela? Pozdravte ho a toto mu odovzdajte. Splníte mu jeho veľkú túžbu.“ Bol to malý balíček obalený celofánom. Doma zistila, že v balíčku je Eucharistia a lístok, na ktorom sa muž priznáva, že je kňazom a dobre vie o túžbe jej manžela. Keď prišla do väznice, manžel sa ako obyčajne pýtal, či priniesla po čom túži a ona sa po troch rokoch prvý raz mohla nad touto otázku usmiať. Manžel pochopil. Väzenský strážca, iste Božím riadením, balíček neprezeral. Väzeň ho vzal, pritisol si ho k srdcu a prvýkrát sa vrátil s rozjasnenou tvárou do svojej cely. Cestou domov sa manželka rozplakala od radosti, že Ježiš si našiel spôsob ako vstúpiť do biednej väznice.
     Chápete, prečo tento väzeň tak vrúcne túžil po Ježišovi v Eucharistii? On mal čas na premýšľanie. Blaise Pascal vraví, že veľkosť človeka spočíva v myslení. Je to nezmysel dať si vieru naprogramovať alebo naordinovať. Žiadna kázeň to nedosiahne. K pravému a hlbokému presvedčeniu sa človek dostane iba sám svojím premýšľaním a milosťou Božou. Kázeň môže iba dať otázku, ale nadiktovať odpoveď nemôže.
     Prijmime teda dnes Ježišovo nadšené rozprávanie o Eucharistii a premýšľajme o ňom. Ježiš nás chce získať pre Eucharistiu. Dokážeme to ale až potom, keď náš vlastný rozum premýšľaním spozná jej význam. Cirkev nás všetkých k Eucharistii pozýva slovami Pána Ježiša: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.“