Archív Nedeľných čítaní a homílií

22. nedeľa „cez rok“ - rok B


     K Ježišovi sa zišli farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí. Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch prorokoval Izaiáš, ako je napísané: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.“ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“


Mk 7, 1 – 8. 14 – 15. 21 – 23

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Každodenný život človeka je založený na dôvere. Len si spomeňme, ako veľmi dáme na lekárske recepty, rady v časopisoch a novinách, publicistické relácie zamerané na zdravie a starostlivosť o ľudský život. Je veľmi dôležité, aby sme si dokázali vyberať vždy len správne rady a vhodné lieky. Podobne je tomu aj v oblasti duchovného života. Tu tiež potrebujeme správne poučenie, aby sme dokázali viesť bohumilý život, ktorý by zodpovedal zdravému rozumu, prirodzenému zákonu a samozrejme, aj hlasu svedomia, aj Božiemu zákonu. Každý omyl a odchýlka od tohto návodu by mohli znamenať mravnú škodu a tiež aj vlastnú záhubu.
     Kto nám poskytne správny smer a najlepšiu radu do života? Samozrejme, že je to Ježiš Kristus. On sa predsa sám nazval Cestou, Pravdou a Životom. Ale nie všetci chceli kráčať po jeho ceste a rešpektovať jeho rady. Dnes sme počuli, ako vyčíta farizejom a zákonníkom: Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.
     Najhoršie je, že hoci liek existuje, ten, kto ho potrebuje, odmieta ho prijať. Farizeji boli takí. Zachovávali síce Mojžišov zákon, ale iba navonok. Z predpisov a príkazov si urobili akoby matematickú rovnicu, ktorá sa vypočíta a s uspokojením sa zistí, že Bohu to musí stačiť. Pritom však u nich nebadať žiadnej túžby po Bohu. Počuli sme, ako úzkostlivo dbali na rituálne predpisy o umývaní rúk, nádob, čiaš, medeníc a postelí alebo, ako nesadli k stolu skôr, pokiaľ sa nevykúpali. Počuli sme, ako úzkostlivo dodržiavali sobotný odpočinok a kalkulovali, koľko krokov môžu urobiť, aby neurazili Boha, a potom samozrejme špehovali po tých, ktorí tieto predpisy porušili. Lenže, ako ich ohodnotil Ježiš? Nazval ich pokrytcami. On nebol priateľom ľudských zákonov, lebo videl, že iba deformujú človeka a nepoznajú žiadnu milosť. Spomeňme si, keď v sobotu kohosi uzdravil, nielenže ho zbavil choroby, ale mu ešte prikázal niesť si posteľ. Lebo prišiel na svet, aby zachránil to, čo sa stratilo a liečil to, čo bolo choré. Ježiš pri stretnutí s ľuďmi bol spontánny. Potvrdzujú nám to evanjeliá, v ktorých množstvo ľudí volalo za ním a prosilo ho o pomoc a on všade pomáhal. Všade, kde Ježiš príde a vidí úbohého človeka, ktorý túži po jeho pomoci, dá mu o čo ho prosí. Vtedy nehľadí, či je dotyčný čistý pred zákonom, nehľadí, aký je deň v týždni, jemu stačí, keď sa človek kajá. Ježiš vždy hľadá srdce a nie príkazy a zákony.
     Pozrime sa na naše kresťanstvo: to nie je iba povinná návšteva bohoslužieb, ranný a večerný Otče náš..., mesačná spoveď, často bez sebakritiky a pokory, alebo chránenie sa hriechu. To by bolo veľmi málo, veď to všetko sa ľahko môže zmeniť iba na zvyk. Potom, hoci aj by sme žili podľa všetkých týchto zásad, mohli by sme byť vnútorne prázdnymi a podobať sa farizejom a zákonníkom. Ježiš ale chce viac. Ak naše úkony zbožnosti, prejavy viery a skutky lásky majú mať pred Bohom určitú hodnotu, musí sa na našom konaní podieľať aj srdce. Ono má byť centrom, z ktorého má vychádzať všetko naše konanie. Má byť podobné duši, ktorá je oddaná Bohu, túži po ňom, chce sa s ním stretávať a nadovšetko ho miluje.
     V istej knihe sa opisuje život v japonskom zajateckom tábore. Zajatci stavali v džungli železnicu. Pracovali denne desať hodín v neznesiteľných podmienkach, v horúčavách, v mrakoch komárov a pod hrozbou guľometov, neustále ne nich namierených. Vojaci zomierali v ukrutných bolestiach. V takom rozpoložení pud sebazáchovy mení ľudí na zvieratá, kradnú si stravu a oblečenie. Ochorel aj kapitán – na záškrt. Dvaja desiatnici sa ho ujali a pomohli mu dostať sa z choroby. Veľmi ho to dojalo. Raz im povedal: Hľadal som Boha, ale márne, bol som neveriaci. Teraz som ho našiel. Zjavil sa mi vo vašej láske. Keď kapitán vyzdravel, dal v tábore postaviť z bambusu kaplnku, ktorá sa čoskoro stala srdcom tábora. Desiatnici nepozerali na kapitánove zločiny či chyby, ale pozerali na jeho srdce.
     Ak sme aj my dodnes nedostatočne chápali, že naše kresťanstvo, láska k Bohu a služba k blížnym, je záležitosťou srdca, môžeme to napraviť. Správne žiť nás učí Ježišovo evanjelium. Z neho čerpajme návod a duchovnú silu k pravej láske, službe a zbožnosti, ktoré nám zabezpečia večnú blaženosť. Ježišovým pohľadom objavujme vo všetkých ľuďoch ich srdce a ak budú potrebovať našu pomoc, nezaváhajme ani na chvíľu!