Archív Nedeľných čítaní a homílií

23. nedeľa „cez rok“ - rok B


     Ježiš opustil končiny Týru a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru do stredu dekapolského kraja. Tam priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa!“ v tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával. A prikázal im, aby o tom nikomu nehovorili. Ale čím dôraznejšie im prikazoval, tým väčšmi to rozhlasovali a s tým väčším obdivom hovorili: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch aj nemým reč.“


Mk 7, 31- 37

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Keď si večer ľahneme do postele a zamýšľame sa nad skončeným dňom, sme radi, keď je ticho.Možno si ani neuvedomujeme koľko rozličných zvukov a hlasov nás počas dňa stretlo. Iné sú na ulici, iné v škole alebo v práci a iné pri zábave. Zvuky vydávajú stroje a prístroje s ktorými pracujeme, a aj predmety, ktoré denne používame. Zvuk nás informuje, a tak aj chráni. Aj hudba je veľkým Božím darom a potešením v živote.
     O všetko to bol ochudobnený človek z dnešného evanjelia. Nepočul vravu ľudí, zurčanie potoka, šumenie vetra… Bol hluchý dovtedy, kým nestretol Ježiša. On sa naň pozrel, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom povedal Etteta a muž bol vyliečený.
     My, kresťania, by sme však mali vedieť, že do hlasov a zvukov, ktoré denne počúvame, mieša sa aj Boží hlas. Možno sa prekvapene spýtame, ako?
     Krásami a divmi prírody Boh hovorí o svojej vnútornej kráse a bohatosti.
     Krásou vesmíru hovorí o svojej neporovnateľnej kráse a múdrosti.
     Úrodou na poliach, lúkách, sadoch a viniciach, nad ktorými strieda slnko a dážď, hovorí o láskyplnej starostlivosti o každého jedného z nás.
     Cez svedomie sa nám neustále prihovára, chváli nás za vykonané dobro a varuje nás pred zlom.
     Najzreteľnejšie sa nám však Boh prihovára cez Evanjelium. V ňom nám hovorí, ako nás má rád, čo nám osoží a čo uškodí.
     Ježiš sa nám vždy prihovára priateľsky a bratsky. Buďme však úprimní: Počúvame jeho hlas? Nemáme skôr sluch naklonený iným zvukom: na cveng peňazí, na štrnganie pohárikov, na hukot áut…? Pre tieto a iné hlasy nepočujeme Božie slovo, naše uši zostávajú zatvorené, neprístupné a my duchovne hluchneme. A s hluchotou sa často spája aj nemota. Hluchonemý človek veľmi trpí. Ak sme aj my duchovne hluchonemí, sme nešťastní a zároveň veľmi trpíme.
     Kristov apoštol nesmie byť duchovne hluchonemý. Musí počúvať Krista a rozprávať o ňom. A to nielen slovom, ale predovšetkým skutkom. Niekedy sa to dá urobiť celkom jednoduchým spôsobom:
     – Pôjdeme vo sviatočný deň do kostola, a tak všetkým oznámime, že veríme v Boha a navonok sa k nemu hlásime.
     – Keď sa postavíme do radu na sväté prijímanie, dávame najavo, že Ježiša natoľko milujeme a túžime po ňom, že ho ideme verejne prijať a objať.
     – Keď si kľakáme do spovednice, vydávame svedectvo, že náš Boh je Sudcom, pred ktorého sa raz všetci dostavíme, ale keď ho s ľútosťou odprosíme, odpustí nám.
     – Keď pred svojimi domácimi začneme aj skončíme deň modlitbou, dáme najavo, že za všetko, čo máme, ďakujeme Bohu.
     – Keď preukážeme akékoľvek dobro blížnemu, potvrdíme, že všetci sme Božími deťmi a Boh je náš nebeský Otec.
     Už teda chápeme, akými rozmanitými spôsobmi sa dá rozprávať o Bohu? Vôbec to nie je zložité a od nás to vyžaduje mať neustály pocit, že všetko, čo konáme, hovoríme, počúvame a vidíme, robíme pred Božou tvárou. Vtedy budeme šíriť lásku a dobrotu nebeského Otca nielen slovom, ale predovšetkým skutkom.
     Istý moderný maliar znázornil na obraze Ježiša, ktorý stojí pred dverami a klope. Obraz sa dostal na výstavu, kde si diváci všimli, že na dverách chýba kľučka. Mysleli si, že maliar urobil chybu a upozornili ho. On sa usmial a povedal, že urobil to úmyselne, lebo chcel naznačiť, že Ježiš síce môže klopať, ale otvoriť musí majiteľ domu. Ak to neurobí, Ježiš musí odísť.
     Aj my, ak sme duchovne hluchonemí, neotvoríme Ježišovi, hoci on stále klope a čaká, aby vyliečil našu chorobu. Využime preto aj dnešné stretnutie s ním, odíďme nabok od okolitého hluku a poprosme ho, aby sa dotkol našich uší aj jazyka. Poprosme ho, aby svojím slovom a dotykom otvoril naše srdce a dal nám silu, aby sme o ňom mohli vydávať pred svetom svedectvo.