Archív Nedeľných čítaní a homílií

25. nedeľa „cez rok“ - rok B


     Ježiš a jeho učeníci prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov a hovoril im: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Lenže oni nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli. Tak prišli do Kafarnauma. A keď bol v dome, opýtal sa ich: „O čom ste sa zhovárali cestou?“ Ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší. Sadol si, zavolal Dvanástich a povedal im: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.“


Mk 9, 30- 37

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Poznáte človeka, ktorý by sa nechcel v živote dobre uplatniť? Poznáte žiaka, ktorý by netúžil po dobrých známkach? Mnohí z nich, v túžbe dosiahnuť úspech, sú schopní použiť podvod, nespravodlivosť, úplatok… Buďme však úprimní, že túžba po kariére, po majetku, po úspechu je aj v nás.
     Tento problém mali aj samotní apoštoli. Cestou do Kafarnauma sa hádali, kto z nich je väčší, preto sa ich Ježiš opýtal: O čom ste sa zhovárali cestou? Ale oni sa hanbili odpovedať. Preto im odpoveď dal on sám: Vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.
     Ježiš svoju reč predniesol iba apoštolom, lebo evanjelisti nehovoria, že by tam boli aj iní poslucháči. Riešil vlastne problém, ktorý môže vyplývať z hierarchického a bratského rozmeru jeho budúcej Cirkvi. Iste tu nešlo o Petrovo miesto, lebo to bolo všetkým jasné. Zaujímalo ich však, kto nasleduje hneď za Petrom. Ježiš to ale rieši veľmi ráznou odpoveďou: Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých. Tým jasne povedal, že nehodnotí veľkosť človeka podľa mena alebo hodnosti, ale podľa veľkosti služby, ktorú vykonáva. Tieto slová vyriekol plným právom, lebo sám o sebe povedal: Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých. Keď teda niekto chce byť veľkým a stáť v čele, musí slúžiť. Pre Ježiša je služba jediná miera veľkosti človeka.
     Asi celkom nepochopíme, ako táto Ježišova odpoveď prekvapila apoštolov. Iste ju nečakali. Ježiš ich však nenechal ešte na pokoji a dal im aj inú lekciu. Postavil do ich váženého stredu bezvýznamné dieťa a povedal: Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.
     My sme Ježišovi veľmi vďační za jeho slová, lebo nimi nám pomohol vyriešiť jeden závažný problém. Je jasné, že ani v jeho Cirkvi, a ani v jeho Kráľovstve nie je možné si kúpiť ani vybojovať prvé miesta. Kto ich chce mať, musí si ich vyslúžiť. Tieto miesta nie sú určené ani mocným, ani bohatým. Sú určené tým, ktorí pokorne slúžia, a ktorí dobrovoľne zaostanú, aby dovolili čím viacerým vyniknúť nad seba. Pozor! Nie však z ľahostajnosti alebo pohodlnosti, ale z úprimnej snahy poslúžiť a pomôcť, v čom treba. O týchto ľuďoch platia Ježišove slová: Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. Nechváľme sa teda našou vierou, koľko sa pomodlíme denne ružencov a absolvujeme svätých omší! Nechváľme sa zbožnosťou našej rodiny, prenasledovaním jej členov za komunistov, vysokými školami a titulmi. Nechváľme sa bohatstvom, úspechmi v práci, v osobnom a verejnom živote. Uvedomme si, že ak nám Boh dal dar viery, ak žijeme v zbožnej rodine, ak máme úspechy v škole alebo v práci, je to prejav Božej lásky a priazne voči nám. A to nás zaväzuje, aby sme sa ešte viac primkli k viere, aby sme sa snažili ešte svedomitejšie pracovať, študovať, a tak svojimi schopnosťami pomáhali iným. Cez službu blížnym, máme slúžiť Bohu. Neznášame ľudí, ktorí sa sami pred nami chvália, myslíte si, že im sa páči, ak sa my chválime pred nimi? Potom si nás ešte viac budú všímať a uvidia, že nie sme až takí, ako to o sebe prehlasujeme. Chváliť nás majú naše skutky, oni majú o nás rozprávať. Pozrime sa na dieťa. Ono si uvedomuje svoju krehkosť, zraniteľnosť, jednoduchosť a závislosť na iných. Takýchto ľudí má Ježiš rád. Ľudí, ktorí uznajú svoju závislosť na Bohu a vedia, že ak niečo v živote dokážu, nie je to ich danosť, ale Boží dar.
     Spisovateľ Cronin, po dosiahnutí doktorátu medicíny, stal sa lekárom baníkov. Raz sa stalo v bani nešťastie a štrnástich baníkov zasypalo. Po piatich dňoch ich našli živých. Keď ich vyšetroval a pýtal sa, čo tých dlhých päť dní pod zemou robili, odpovedali: Modlili sme sa, a to nám pomohlo zahnať zúfalstvo. Baníci ukázali, že veria v Boha a dúfajú v jeho pomoc. Oni boli veľkí, hoci im chýbalo vzdelanie a postavenie v spoločnosti. V Božích očiach vynikali.
     Pane, prosíme ťa, nech nám tvoj Duch dáva tú podivnú chuť hľadať svoju veľkosť vo svojej malosti, svoje uprednostnenie miestom v ústraní a svoje kraľovanie v službe, ku ktorej nás vyzývaš svojím slovom, ale najmä príkladom.