Archív Nedeľných čítaní a homílií

29. nedeľa „cez rok“ - rok B


     K Ježišovi pristúpili Zebedejovi synovia Jakub a Ján a hovorili mu: „Učiteľ, chceme, aby si nám splnil, o čo ťa poprosíme.“ On sa ich opýtal: „Čo chcete, aby som vám urobil?“ Oni mu povedali: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ Na to im Ježiš povedal: „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený? Oni mu vraveli: „Môžeme.“ Ježiš im povedal: „Kalich, ktorý pijem ja, budete piť, aj krstom ktorým som krstený ja, budete pokrstení. Ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo po ľavici nepatrí mne. To dostanú tí, ktorým je to pripravené.“ Keď to počuli ostatní desiati, začali sa mrzieť na Jakuba a Jána. Ježiš si ich zavolal a povedal im: „Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“


Mk 10, 35- 40

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Denno-denne môžeme čítať alebo počúvať o rozličných nehodách, nešťastiach a tragédiách, ktoré postihujú ľudí. Zistíme, že vo svete behom pár krátkych minút, zahynú tisíce ľudí. Rodičia strácajú deti, deti rodičov, manžel manželku... Hoci ľudia nemajú radi bolesť a protiví sa im, my sme si akosi zvykli, že život človeka je presiaknutý utrpením.
     Aby sme videli, že utrpenie sa nevyhlo ani Ježišovi, hovorí nám o ňom v dnešnú nedeľu: Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.
     Ježiš veľmi dobre vedel, čo pre človeka znamená utrpenie. Je to Božia skúška, ktorá nás môže ešte bližšie k nemu primknúť a urobiť nás závislejšími na ňom. Práve v chorobe si človek uvedomí svoju hriešnosť, zlo, ktorého sa dopúšťal, chybný život, ktorý viedol, a preto sa rozhodne vykročiť na novú cestu – cestu za Kristom. Dokiaľ však nájde túto cestu, prejde niekedy veľmi dlhý čas. Aby v bolesti nereptal, ale ju využil pre svoje dobro, zanechal nám Ježiš sviatosť, ktorá nám má pomôcť chorobu uľahčiť a má nás posilniť. Je to sviatosť pomazania chorých.
     Čo vieme o tejto sviatosti? KKC v bode 1499 hovorí: Svätým pomazaním nemocných a modlitbou kňazov celá Cirkev porúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby ich pozdvihol a zachránil. Ba ich aj povzbudzuje, aby boli na osoh Božiemu ľudu tým, že sa dobrovoľne pridružia ku Kristovmu utrpeniu a jeho smrti. O založení tejto sviatosti Ježišom a o jej vysluhovaní hovorí apoštol Jakub vo svojom liste: Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Každá sviatosť má svoju matériu a formu. Matériou pomazania chorých je olivový olej, požehnaný biskupom počas Omše svätenia olejov na Zelený štvrtok. Cirkvi veľmi záleží na chorých, a preto povoľuje kňazovi, ak nemá pri sebe olej požehnaný biskupom, požehnať každý rastlinný olej a ním chorého pomazať. Formou pomazania sú slová, ktoré sa kňaz pri pomazaní nad chorým modlí, pričom ho značí na čelo a na dlane rúk.
     V prvotnej Cirkvi sa pomazanie udeľovalo tým, ktorí trpeli vážnou chorobou a starobou, tak ako si to prial Ježiš. V časoch Karola Veľkého sa pomazanie začalo udeľovať tesne pred smrťou a skladalo sa z posypania popolom, oblečenia kajúceho rúcha, recitovania kajúcich žalmov, pomazania a odprevádzania duše na večnosť. Ak však chorý vyzdravel, musel do smrti nosiť kajúce rúcho, postiť sa, zdržiavať sa manželského života, zanechať predošlé zamestnanie… Pre tento svet bol už vlastne mŕtvy. A práve v týchto dobách sa sviatosť pomazania chorých začala ľudovo nazývať posledným pomazaním a kňaz vtákom smrti, nositeľom smrti.
     My však vieme, že takýto pohľad na sviatosť pomazania chorých je nesprávny. Cirkev ju ponúka ľuďom, ktorí splnia jednu zo štyroch podmienok:
     – staroba (vysoký vek)
     – chronická a vlečúca sa choroba
     – psychosomatické poruchy
     – vážna operácia
     Brat, sestra, máš vysoký vek, alebo trpíš dajakou vážnou chorobou? Popros kňaza o sviatosť chorých. Neboj sa, ona nie je lístkom do stanice smrť, ale lístkom do stanice život. Veď čo myslíte, ustanovil by ju Ježiš, keby bola zlá, alebo keby bola človekovi na škodu? Ustanovil by ju, keby každý človek po jej prijatí hneď zomrel?
     Spytujme si v dnešnú nedeľu svedomie, ako sme sa my doteraz pozerali na sviatosť pomazania chorých a zaujmime k nej správne stanovisko.
     Istý kňaz rozprával, ako chodieval pravidelne spovedať muža. Bol to dobrý a pracovitý človek – roľník. Nemal žiadne školy, ale bol veľmi čestný a spravodlivý. Viackrát mu udelil sviatosť pre chorých, a keď sa jeho život začal chýliť ku koncu, hovorí mu: Už bude konečne teplo a vy budete môcť chodiť do záhradky. Vtedy mu tento obdivuhodný muž povedal: Podstatná je Božia vôľa. On ma udržiava pri živote. Ak to bude jeho vôľa, dožijem sa jari a pôjdem aj do záhradky.
     Myslíte, že bez neustáleho kontaktu s Bohom, aj cez sviatosť pomazania chorých, by tento muž, ktorý už cítil smrť, mohol povedať tieto slová? On nereptal, nekričal, nenadával, on trpel s Kristom. Preto skúsme aj my, ktorí trpíme, znášať bolesti a ťažkosti s láskou a využime Ježišovu pomoc a posilnenie, ktoré chorým ponúka vo sviatosti ustanovenej pre nich. On pomôže a uľaví duši aj telu. Veď aj Syn človeka prišiel trpieť, aby sme mali život. Naše utrpenie je cestou k novému životu, ktorú nám chce Ježiš uľahčiť cez sviatosť. Využime jeho ponuku!