Archív Nedeľných čítaní a homílií

2. nedeľa po Narodení Pána - rok B


Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Ján o ňom vydal svedectvo a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja.“ Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista. Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.


Jn 1, 1- 8

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Pre mnohých ľudí sa Vianoce už skončili a vydýchli si, že konečne prestal zhon a nervozita. Niektorí sa nestihli pre množstvo povinností ani zastaviť a pouvažovať nad významom Vianoc.
     Je veľmi zaujímavé, že Cirkev nám už po tretíkrát počas týchto vianočných dní predkladá slová svätého Jána: Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.
     Koho Ján myslí pod pojmom Slovo? Myslí Ježiša Krista, Božieho Syna. Kristus je historická osoba, ktorá v plnosti čias prišla na tento svet.
     Nechajme hovoriť históriu:
     Najväčší starožidovský dejepisec, Jozef Flavius, v diele Židovské starožitnosti v 18. hlave píše: V tom čase žil Ježiš, človek múdry, ak ho možno vôbec nazvať človekom. Bol totiž divotvorcom a učiteľom ľudí. Strhol za sebou mnoho Židov a Grékov. Naši poprední ľudia ho obžalovali u Piláta, ktorý ho dal ukrižovať. Ale, tí, čo ho od počiatku milovali, zostali mu verní. Na tretí deň sa im ukázal živý. A ešte podnes jestvuje spoločenstvo kresťanov, ktorí sa tak volajú podľa mena.
     Prokonzul v Bitínii, Plínius Mladší, ktorý vládol v rokoch 111 – 112, písal cisárovi Trajánovi v 96. liste a žiadal úpravy, ako postupovať proti kresťanom, ktorí sa zhromažďujú v stanovených dňoch na svitaní za jediným účelom, a to spievať svoje chvály Kristovi, ktorého pokladajú za Boha.
     Tacitus, zarytý nepriateľ kresťanov, ktorý žil v rokoch 55 – 120, tvrdí v Análoch (15, 44), že Nero, aby odstránil podozrenie, že dal zapáliť Rím, obvinil náboženskú sektu, ktorej prívrženci sa volajú kresťania. A dodáva: Zakladateľ tejto sekty, Kristus, bol za čias Tibéria odsúdený na smrť rímskym prokurátorom Pontským Pilátom.
     Rímsky historik Svetonius, ktorý žil v rokoch 75 – 160 v zbierke kníh o cisároch píše: za Neróna boli kresťania mučení a cisár Claudius vyhnal z Ríma Židov, ktorí z popudu akéhosi Krista, robili vzbury.
     Svätý Justín, ktorý zomrel roku 165, v knihe Apológia píše, že pred 150 rokmi sa v jaskyni pri Betleheme narodil Ježiš Kristus a na vlastné oči videl pluhy, ktoré zhotovil Ježiš ako tesár v Nazarete.
     Kresťanský spisovateľ Origenes v diele Contra Celsum (1, 51) v 3. storočí píše, že v Betleheme ukazujú jaskyňu, v ktorej sa narodil Ježiš.
     Ako vidíme, Ježiš urobil doslova dieru do sveta. Jedni o ňom tvrdili, že je Boh, iní, že je čarodejník, ba evanjelia nám hovoria, že našli sa aj takí, ktorí ho považovali za pomäteného. A tu sa jasne prejavujú slová dnešného evanjelia: Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.
     Ako ja chápem Krista? Ako Boha alebo ako človeka, ktorý je na príťaž svojimi prikázaniami?
     Do domova sociálnych služieb prišiel asi 30-ročný muž, ktorý bol invalid. Žil tu medzi starými ľuďmi, ktorým však vždy bol ochotný sa milo prihovoriť, a ak to vládal, aj im pomôcť. Preto si ho veľmi obľúbili. Blížili sa Vianoce a všetci sa vypytovali, či pôjde domov. Prekvapil ich, keď povedal, že nie. Potom povedal aj čosi o sebe: Rodičia mi už zomreli, rodičovský dom zaujal môj jediný brat, ktorý ma vyplatil z dedičstva. Aj som ho chcel navštíviť, ale zamkol predo mnou dvere a cez ne kričal: Čo tu ešte chceš, veď my sme už dohovorení!
     Invalidovi z dnešného príbehu sa podobá aj Ježiš. Aj on čaká, aby sme ho prijali do svojich sŕdc, a zároveň čaká, ako sa o ňom vyjadríme. Za koho ho vlastne pokladáme? Peter odpovedal jasne: Ty si Mesiáš, Syn živého Boha. Môžem to o Kristovi s čistým svedomím, povedať aj ja? Vidieť na mojom správaní a vôbec na celom mojom živote, že ho uznávam za Božieho Syna?
     História o Ježišovi nemlčí. Vydáva svedectvo o jeho jestvovaní a činoch. Prišiel medzi svojich, ale mnohí ho neprijali. A čo ja? Prijmem ho?