Archív Nedeľných čítaní a homílií

3. adventná nedeľa - rok B


     Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ „Čo teda,“ pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: „Vyrovnajte cestu Pánovi,“ ako povedal prorok Izaiáš.“ Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.


Jn 1, 6-8. 19- 28

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Možno ste zakúsili na vlastnej koži, aká je to drina niekoho nájsť na novom sídlisku. Viete síce jeho meno a približne aj ulicu na ktorej býva a hoci ste sa pýtali aj ľudí, či ho nepoznajú, nik o ňom nevedel. Ľudia na týchto sídliskách žijú vo veľkej anonymite, sused nepozná suseda, ľudia nemajú jeden o druhého záujem.
     Aj dnešné evanjelium nám potvrdzuje, že ľudia v tých časoch tiež žili v anonymite a tiež im príliš nezáležalo, čo robí ten druhý a ako sa má. Presne tak to cítil aj Mesiáš. Ľudia vedeli, že príde, čakali ho, ale nezaujímalo ich, či už prišiel. Práve to správanie im vyčíta Ján Krstiteľ: Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.
     Bol to vlastne Ján, ktorý rozvíril hladinu okolo Ježiša. Keď sa okolo neho začali množiť zástupy, veľrada strácala pokoj, lebo Ján konal na vlastnú päsť bez jej požehnania. Vysluhoval akýsi očistný obrad, a preto vyslala kňazov, ktorí to mali posúdiť a s nimi šla aj skupina levitov. Tí mali za úlohu spýtať sa ho, kto je. Medzi ľudom sa povrávalo, že je Mesiáš, Eliáš alebo nový prorok. Ján všetko poprel a povedal, kým vlastne nie je. Preto znova odznela otázka: Kto si ty? Ján o sebe nemlčal a nazval sa Hlasom, vyzývajúcim k príprave na príchod Mesiáša. Farizejom, ktorí tiež boli k nemu vyslaní, zasa vadilo, že krstí. Preto sa ho spýtali: Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš ani prorok? V tej chvíli začal Ján odpútavať pozornosť od svojej osoby a predstavovať toho, ktorý už bol medzi nimi, ale ktorého nepoznali, Ježiša Krista, Božieho Syna. Všetkým dal teda lekciu a vyčítal im, že hoci Mesiáša čakajú a hoci už prišiel, nejavia o neho záujem.
     My sa možno v duchu pohoršíme a povieme si: Dobre im tak, keď boli takí nevšímaví! Ale skúsme uvažovať, či sa Jánove slová nedotýkajú aj nás? Koľkokrát ľudia pochybujú či ten, ktorý prichádza v tej alebo onej podobe, je naozaj On – Ježiš Kristus. Neistota je v nich preto, lebo človek nie je ochotný pripustiť, že Boh stojí na strane tých, ktorí prehrávajú, že spolu s ním by mali prichádzať o svoje pohodlie, bezpečnosť, a aj životy. Alebo sa pýtajú: Existuje Boh, keď je v súčasnosti ešte vo svete toľko neprávosti, hladu, násilia, vojen…? A čo, keď sa dostavia nepríjemnosti v rodine, v manželstve, vo finančnej situácii alebo na pracovisku, nestane sa, že aj my sa pýtame, ako sa na to Boh môže pozerať?! Či v takejto chvíli nepatrí výčitka Jána Krstiteľa aj nám? Ježiš je tu, medzi nami, už dvetisíc rokov a vy ho nechcete vidieť a poznať!
     Ježiš bol vždy nepoznaný: ako dieťa v Jozefovom a Máriinom dome, aj keď ohlasoval Božie kráľovstvo, ba aj po zmŕtvychvstaní. A my si musíme doznať, že tiež na neho pozeráme veľmi čudnými očami. Pripadá nám byť historicky vzdialený a po jeho nanebovstúpení zasa aj bytostne vzdialený. A to je veľmi veľká chyba! On nie je ani ďaleko, ani vysoko od nás. Svätý Pavol to vystihuje takto: V ňom žijeme, hýbeme sa a sme. Musíme teda priznať, že Jánova výčitka sa dotýka aj nás, a preto je na mieste otázka: Kde môžeme Krista stretnúť a v čom ho spoznáme? Odpoveď nám dáva dnešné Božie slovo. V jeho slove, vo sviatostiach, v bratoch a sestrách. Keď to dokážeme, budeme ho poznať, budeme ho milovať, budeme mu slúžiť.
     Volal sa Marcel Callo. Istý jeho priateľ o ňom povedal, že nemal dve tváre, ale iba jednu, tú kresťanskú, a tú všade so sebou nosil. Do Francúzska prišla 2. svetová vojna. Nemci odvádzali tisíce Francúzov do koncentračných táborov. Marcel šiel so svojimi rodákmi dobrovoľne do tábora. Dôvod? Chcel im duchovne pomáhať, aby nestratili vieru v Krista, lebo iba on je ich záchranca. Marcel vedel, že ak ho prichytia pri jeho laickom apoštoláte, zomrie. Podarilo sa im ho odhaliť. Mučili ho v koncentračnom tábore v Mathausene. Tu zomrel 19. marca 1945 tesne pred koncom vojny, ako mučeník za katolícku vieru. Mal len 24 rokov. Snažil sa Ježiša vždy vidieť a nachádzať. Posilňoval sa jeho Slovom a Telom, aby mal dostatok síl vidieť ho v bratoch a sestrách. Pre neho Ježiš nebol ani ďaleko, ani vysoko, bol pri ňom a v ňom.
     Nech je tak aj v našom živote. Žime v myšlienke, že Ježiš je tu, vo svojom slove, vo sviatostiach, v bratoch a sestrách. Dovoľme tejto myšlienke preniknúť nás cez celý zvyšok adventu a žime podľa nej.