Pred obchodom kráčala matka s malým dieťaťom. Držalo sa jej za ruku a pokojne si džavotalo. Zrazu sa však pustilo maminej ruky a keď uvidelo množstvo cudzích ľudí okolo seba, silno sa rozplakalo. Stačil okamih, pocit, že ho matka nedrží za ruku a nasledoval silný plač. Vtom sa matka obrátila a povedala: Tu som, poď za mnou, podaj mi rúčku a neplač. Akoby šibnutím čarovného prútika, dieťa prestalo plakať, rozbehlo sa k matke a ešte silnejšie sa jej chytilo za ruku.

Podobnú výzvu sme viackrát počuli aj v dnešnom evanjeliu. Ježiš ju adresoval budúcim apoštolom Šimonovi, Ondrejovi, Jakubovi a Jánovi. Evanjelista dodáva, že zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a išli za ním.

Keď Ježiš šiel po brehu Galilejského mora, videl veľké zástupy a dobre vedel, o čo im ide. Chceli poznať pravdu o nebeskom kráľovstve. Ježiš ich túžbu spočiatku riešil tak, že si sadol do loďky a vyučoval, ale po čase videl, ako sa zástupy rozrastajú a bude potrebovať pomocníkov. Jednoduchými slovami pozýva tých, ktorých si vyvolil, aby ho nasledovali a nevysvetľuje im, kto je, ani odkiaľ má právo takto hovoriť. Pre Ježiša nejestvuje nijaké vysvetľovanie. Apoštoli spočiatku aj jeho pozvanie tak brali a doslova za ním kráčali. Nerozumeli dobre, čo od nich žiada, ale presne vedeli, že ho musia nasledovať. Tak sa stali svedkami jeho slov, skutkov, zázrakov… A keď videli, čo robí, tým sa posilňovala ich viera a pomáhala im zmeniť doterajšie myslenie a cítenie. Pod vplyvom viery začali mať aj iný pohľad na život a na svet. Pozerali sa už na všetko Ježišovými očami, rozumom a cítením. To bol pre nich tak silný motív, že preň sa zriekli sietí a lodí, rodičov a priateľov, manželiek a detí. Pre Ježiša dokonca neváhali obetovať aj vlastné životy. Peter bol ukrižovaný dolu hlavou, Pavol sťatý, Filip bol tiež ukrižovaný, Jakuba ukameňovali, Jána vhodili do vriaceho oleja, Barnabáša upálili…

Teraz sa zamyslime nad svojím životom. Uvedomujem si, že aj môj život sa podobá životu apoštolov? Aj v ňom bol okamih, keď mi Ježiš povedal: Poď za mnou. Ako som vtedy reagoval? Ako teraz reagujem na jeho výzvu? Ježiš čaká, že za ním vykročíme, aj keď nebudeme všetkému rozumieť. Ak to dokážeme, naša viera bude postupne narastať, silnieť a pre Ježiša dokážeme zanechať veci, ktoré máme radi, a čohosi sa zrieknuť. A tak pomaly sa budeme stávať rybármi, ktorí do sietí nebeského kráľovstva budú loviť stále nových a nových ľudí. Využime dnešnú nedeľu, aby sme pouvažovali nad tým, či sa počítame k Ježišovým učeníkom a snažíme sa podľa toho aj žiť.

Stará povesť rozpráva o troch ženách, ktoré sa vybrali po vodu k studni. Pri studni sedel starček a počúval, ako sa rozprávajú. Hovorili o svojich synoch. Prvá vraví: Môj syn je taký obratný, že v tom predstihne všetkých ostatných. Druhá: Môj syn spieva krásne, ako slávik. Iba tretia mlčala. Preto sa jej pýtali: Aký je tvoj syn, čo dokáže? Ona odpovedala: Je úplne obyčajný. Ženy sa na ňu pozreli s akousi iróniou a chystali sa na cestu späť. Vtom im naproti bežali traja chlapci. Prvý robil akrobatické kúsky, druhý krásne spieval a tretí bežal rovno k matke, zobral jej vedro plné vody a niesol ho domov. Ženy sa obrátili na starčeka a pýtajú sa: Čo hovoríte na našich synov? Starký sa nechápavo spýtal: Na synov? Ale ja vidím iba jedného…

Aké poučenie plynie pre nás? Ak chceme byť rybármi ľudí a kráčať za Kristom, nechajme silné reči a vychvaľovanie a konajme skutky lásky, aby sme boli magnetom pre iných. Sústreďme sa v tomto týždni na to, aby sa do našej siete kresťanskej lásky chytili čím viacerí.