Archív Nedeľných čítaní a homílií

11. nedeľa „cez rok“ - rok B


     Ježiš povedal zástupom „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“ A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“ V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil.


Mk 4, 26- 34

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Niektoré časopisy sa špecializujú na to, aby informovali čitateľov o zaujímavostiach v prírode. Písali napríklad o tom, ako sú niektoré stromy vysoké. Vedci zistili, že vŕby narastú do výšky 15 metrov, topole 40 metrov, smreky a borovice 75 metrov. Oveľa vyššie sú sekvoje a mamutie stromy, ktoré dosahujú výšku až 140 metrov a ich kmeň má priemer 10 metrov. Najvyšší strom na svete, ktorý vedci objavili, bol eukalyptus v Austrálii. Narástol do výšky 155 metrov. Je to o 23 metrov viac, ako výška Baziliky sv. Petra vo Vatikáne.
     V dnešnom evanjeliu Ježiš hovorí o raste Božieho kráľovstva – čiže Cirkvi. Ale na prekvapenie mnohých ho prirovnal k horčičnému zrnku. Horčica vo Svätej zemi nie je najvyššia rastlina. Nepresahuje výšku 4 metrov. Ježiš si ju však vybral, lebo všetci ľudia ju dobre poznali a ešte lepšie poznali jej semienko, ktoré je veľmi maličké. Z neho však vyrastie obrovská rastlina s rozvetvenými konármi, takže sa v nej môžu ukryť kŕdle vtákov.
     Ježiš dobre vedel, prečo to hovorí, lebo dokonale videl do budúcnosti. Chcel využiť toto podobenstvo, aby povedal poslucháčom čosi dôležité. Predpovedal rast Cirkvi. Z malej skupinky dvanástich apoštolov vznikne spoločenstvo zahŕňajúce milióny veriacich. Tým dodal apoštolom odvahu, keď ich posielal do celého sveta, aby ľudí vyučovali Evanjeliu, lebo je to často nadľudská práca. Potešil ich, že nie je však zbytočná, lebo prinesie bohaté ovocie. A mal pravdu. Pri jeho odchode z tohto sveta bolo vo Večeradle zhromaždených sotva 120 ľudí a dnes? Vo svete žije 800 miliónov katolíkov a kresťanov je vyše miliardy. Aj z toho vidno, že z malého zrniečka v priebehu 2000 rokov sa stal mohutný strom.
     Lenže vieme, aký je strom. Jeden konár je suchý, iný plný šťavnatého ovocia. Jeden treba odrezať a spáliť, o iný sa treba veľmi starať, aby ovocie bolo čo najkvalitnejšie. Konárom na strome Cirkvi je každý jeden z nás. Preto využime dnešnú nedeľu, aby sme sa zamysleli nad sebou a pýtali sa: Čo by urobil záhradník s mojím konárom? Odrezal by ho, alebo by sa tešil zo šťavnatého ovocia?
     Ale poďme ešte ďalej. Ježiš dnešným podobenstvom predpovedal aj svätosť a dokonalosť Cirkvi. Pri jeho nanebovstúpení jedinou kresťanskou svätyňou bolo Večeradlo - malá sála, do ktorej sa zmestilo vyše 100 ľudí. A dnes? Máme státisíce katedrál a kostolov, ktoré vznikli z malých obetí kresťanov a z práce tisícov ľudí. Podobným spôsobom sa buduje aj duchovný chrám – Cirkev. Tvoria ho živé tehly, živé kamene. Nimi sme my, každý jeden z nás. Ježiš si praje, aby Cirkev bola silná a svätá. Taká bude vtedy, keď my budeme silnými a zdravými tehlami, čo znamená, že budeme žiť podľa evanjelia, zachovávať Božie a cirkevné prikázania. Z týchto slov sa nám vynárajú ďalšie otázky na dnešnú nedeľu: Akou tehlou v stavbe Cirkvi som ja? Pevnou alebo zvetranou?
     Podobenstvom chcel Ježiš upozorniť aj na tretiu skutočnosť, že rast sa deje cez malé veci. Je veľmi pozoruhodné, že veľkosť Cirkvi zvyčajne nepochádza z veľkých vecí, ale z drobných, bezvýznamných a z dobre vykonávaných činností.
     O známom talianskom umelcovi Michelangelovi je známe, že ho navštívil priateľ, práve keď robil novú sochu. Sledoval ho a po čase mu povedal: Zdá sa mi, že pomaly pokračuješ v práci. Umelec odpovedal: Naopak, tu som čosi vyhladil, tam som zasa odstránil istú drsnosť. Pery dostali iný výraz, svaly sú vydutejšie… Priateľ na to: Ale to sú predsa drobnosti. Michelangelo sa usmial: Áno, sú to drobnosti, ale z malých drobností vzniká krása a dokonalosť. A to už nie sú malé veci.
     To isté hovorí aj Ježiš. Nemôžeme podceňovať drobnosti, najmä malé a drobné skutky. Tu sa často dopúšťame chýb, lebo my chceme rýchlo dosiahnuť niečo veľké a významné. V duchovnom živote túžime byť zo dňa na deň dokonalí a svätí, ale zisťujeme, že sa to nedá, preto často upadáme do smútku a beznádeje. Ježiš nás vyzýva, aby sme robili malé veci, lebo nimi zveľaďujeme vieru, nádej, lásku a iné čnosti, ktoré sme ako malé semienka dostali pri krste, ktoré potom majú vzrastať pomocou našich malých dobrých skutkov. To je správna cesta na rozvoj nášho duchovného života.
     Povzbuďme sa na Ježišovom podobenstve a v jeho duchu si dajme predsavzatie do nasledujúceho týždňa: Snažme sa každý deň urobiť niečo dobré! Vtedy bude rásť nielen náš charakter, ale aj naša Cirkev. A za týždeň sa spoločne pričiníme o to, že bude trocha lepší aj celý svet.