Archív Nedeľných čítaní a homílií

12. nedeľa „cez rok“ - rok B


     Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ I opustili zástup a vzali ho so sebou tak, ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode. Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho. A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“


Mk 4, 35- 41

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Ľudia žijúci pri mori alebo často sa plaviaci po ňom, iste by vedeli dlho rozprávať, aké podivuhodné veci im more vedelo pripraviť. Určite by sme si vypočuli nielen úsmevné príbehy, ale aj smutné, ktoré sa skončili tragicky.
     Dnešné evanjelium opisuje Ježišov skutok, ktorý zažili apoštoli na mori. Chcel ním povedať niečo dôležité nielen učeníkom, ale aj nám. Pokúsil sa jasne zodpovedať na otázku, ktorú si ľudia často kladú: Prečo sú vo svete katastrofy, tragédie, havárie, nešťastia, utrpenia a bolesti? Hľadajme v dnešnom príbehu spoločne Ježišovu odpoveď.
     Keď sa zvečerilo, navrhol apoštolom, aby sa preplavili na druhý breh Genezaretského jazera. On sa uložil na spánok v zadnej časti lode a dopustil tak silnú búrku, až sa loď potápala. Apoštoli pocítili takú bezmocnosť, že im neostalo nič iné, ako sa zúfalo pýtať: Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme? Keď volali k nemu o pomoc a vietor prestal, spoznali Božiu moc a navzájom sa pýtali: Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?
     Udalosť z evanjelia nám odpovedá na otázku, ktorá od nepamäti trápi ľudí, ohľadom utrpenia. Kto nemá vieru, nikdy si nevysvetlí, prečo pri nešťastiach hynú stovky ba tisíce ľudí, prečo sú zničené mestá, kostoly, kláštory, sväté obrazy a kríže. Kto nemá vieru, žije v presvedčení, že tento svet je našou definitívnou vlasťou a v každom nešťastí vidí nevysvetliteľný jav, ba dokonca nezmysel a na nás veriacich sa obracia s ironickou otázkou: Kdeže je ten váš Boh, keď dopustí také veci?
     Preto sa tieto veci dajú chápať iba vo svetle viery. Sme na ceste k Otcovi, tento svet nie náš pravý domov, a keby tu bolo všetko pekné, tak by sme ľahko zabudli na nebeského Otca. On to nechce pripustiť, preto dopúšťa vo svete rozličné nešťastia, aby nás upozornil na našu bezmocnosť. Vtedy sa totiž obraciame na neho a tam pocítime, že Boh má záujem o každého z nás, lebo až vo večnosti pochopíme, ako nás veľmi miloval, keď dopustil na nás trápenie.
     Predstavme si malého chlapca, ktorý sa na dvore hrá na vojakov a postaví si bunker. Stavba však nestojí za nič, je veľmi labilná a tvoria ju všelijaké hrdzavé plechy a staré škatule. Keby na chlapca padol, mohol by mu ublížiť. Preto mu ho otec zbúral, aby sa synovi nič nestalo. Chlapec sa však na neho nahneval, a až v deň maturity uznal, že otec správne konal, lebo keby to vtedy naň spadlo, nemusel by sa maturity ani dospelého veku dožiť.
     Tak je aj v našom živote. Boh určité „zrúcania“ dopúšťa aj na nás, nie preto, že by bol našim nepriateľom alebo nám závidel či nemiloval nás, ale preto, lebo má s nami úchvatný plán vo večnej blaženosti a nechce, aby sme svoj život zahrabali v pozemských dobrách. Preto dovoľuje, aby sa nám porúcalo všetko pozemské, hoci je to dobré a krásne, ale nie je to naším cieľom. Na túto skutočnosť reaguje aj svätý Peter, ktorý kresťanom napísal: Keď teda Kristus trpel v tele, aj vy sa vyzbrojte tým istým zmýšľaním. Lebo ten, kto trpel v tele, skoncoval s hriechom, aby zostávajúci čas v tele nežil ľudským žiadostivostiam, ale Božej vôli.
     Potvrdzuje nám to udalosť, ktorá sa stala v živote 24-ročného baníka Parka, ktorý spolu s dvomi kamarátmi Billom a Royom pracovali hlboko pod zemou. Šachta sa zrazu zatriasla a kusy stien ho zavalili. S veľkou námahou sa mu podarilo priplaziť k jednému z vozíkov, aby ho trocha uchránil pred padajúcimi skalami. Keď výbuch utíchol, začul zúfalé volanie o pomoc. Jeden hlas kričal: Park, modli sa za mňa! Bol to hlas Roya. Keď sa Parkovi podarilo zažať jednou rukou kahan, videl, že Roy má odtrhnuté obe nohy a v šoku kričí. Park bol však neverec a nevedel žiadnu modlitbu. Keď však videl, ako kamarát zomiera a on sám, zavalený, tiež musel rátať so smrťou, začal volať: Ó, Pane, pomôž Royovi, Bilovi, a aj mne! Zmiluj sa nad nami, hriešnymi! Tlak na jeho telo sa stále zväčšoval, počul praskať svoje kosti, ale zomrieť nechcel. Vo svojej knihe píše: Slzy zaliali moju začiernenú tvár, a ja, bezbožný baník, kričal som ako malé dieťa: Ó, Pane, zmiluj sa nado mnou! Záchrannej čase sa podarilo zachrániť ma. Od tej chvíle poznám Boha. Našiel som ho v katastrofe.
     Už chápeme prečo sú na svete katastrofy a nešťastia? Ale krásne na tom je, že vo všetkých nešťastiach je Boh s nami. Nie síce tak, že by odstraňoval z našej cesty utrpenie, ale tak, že nám dáva silu a pomoc, aby sme vedeli svoje bolesti zjednotiť s jeho bolesťami na kríži. Ďakujme Bohu za to, že má záujem o nás maličkých, nepatrných a nehodných a oddajme sa do jeho vôle v dobrom i v zlom.