Archív Nedeľných čítaní a homílií

13. nedeľa „cez rok“ - rok B


     Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori. Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho. Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Keď sa dopočula o Ježišovi; prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená. Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Jeho učeníci mu vraveli: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: „Kto sa ma dotkol?“ Ale on sa obzeral, chcel vidieť tú, čo to urobila. Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením padla pred neho a povedala mu celú pravdu. A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Chod’ v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby.“ Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“ Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi. Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov. I stŕpli od veľkého úžasu. On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť.


Mk 5, 21- 43

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Niektorí ľudia nás veľmi priťahujú, ani nevieme prečo. Máme pocit, akoby z nich vyžarovala akási sila, ktorá nás upútava, my sa pri nich cítime dobre a vyhľadávame ich spoločnosť. Niečo podobné vnímame aj u Ježiša. Ľudia za ním putovali dlhé hodiny, aby ho videli, počuli alebo požiadali o pomoc.
     Dnešné evanjelium spomína uzdravenie ženy, ktorá dvanásť rokov mala zdravotné problémy. Marek vykresľuje jej položenie: Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Neznamená to, že lekári jej nechceli pomôcť, ale jednoducho nevedeli. Keď sa dopočula o Ježišovi, s veľkou vierou pristúpila k nemu a dotkla sa ho, lebo bola presvedčená, že v Ježišovi je tajomná sila a moc. Vzápätí sa na nej prejavila Božia dobrota, ktorá jej vrátila zdravie.
     Koľkým ľuďom Ježiš takto pomohol? Koľkých uzdravil? Koľkým odpustil hriechy? Koľkých nasýtil, poučil a potešil? Koľkých vytrhol z moci smrti? Vždy a za každých okolností sa prejavila jeho dobrota – Božia dobrota. Potvrdzuje to slovami adresovanými Filipovi: Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: „Ukáž nám Otca?“ Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne?
     Ježiš je obraz Otca, je Boží Syn, ktorý nám ukázal Božiu dobrotu. Pre nás je to veľké poučenie, aby sme verili v jeho dobrotu. Boh nechce nad nami stáť a čakať na naše chyby, aby nás potrestal, ani sa pred nás nestavia, aby nám hrozil, keď zlyháme. Boh nás predovšetkým miluje a jeho láska sa stáva intenzívnejšou vtedy, keď jeho pomoc najviac potrebujeme. Z pevnej viery v Božiu dobrotu má vyplývať náš postoj k nemu. Netúžme si len sami pomôcť a nebuďme smutní, keď to nedokážeme, to nech nás neznižuje ani neponižuje. Aj chorý, ktorý ide k lekárovi, nič nestráca na svojich vedomostiach a hodnosti, ale naopak. Návštevou odborníka dáva najavo, že sám si nedokáže pomôcť a s dôverou prosí o pomoc iného. Aj my, keď sa budeme modliť a prosiť Boha, nestratíme „korunu“ z hlavy, ale naopak, je to vyznačenie pre nás. Isteže urobíme všetko, čo je v našich silách, ale ostatné necháme na Pána. Aj keď ideme na dlhú cestu autom, necháme si všetko skontrolovať, ale potom sa nebudeme spoliehať na talizmany, ktoré majú ľudia povešané v autách, ale na nebeského Oca. Pozrime sa na Ježiša, ako vrúcne sa modlil. On, Boží Syn, nevedel si predstaviť deň a často aj celú noc bez modlitby. Neustále bol s Otcom spätý a to potom vyústilo v jeho dobrote. Napodobňujme ho!
     O svätom farárovi Jánovi Vianneyovi povedala akási žena: Aký dobrý musí byť Boh, keď už náš farár je taký dobrý. Jánovým vzorom bol Boh. A nemal by byť aj náš život taký? A aký v skutočnosti je? Vidno na mne, že nosím Božie meno, že som kresťan katolík? Nech nám v uvažovaní nad odpoveďami pomáhajú aj slová rannej modlitby pápeža Jána XXIII.: Nebeský Otče, celý tento deň chcem tak konať, ako konal tvoj jednorodený Syn, keď chodil po zemi a všade robil dobro. Každého človeka, ktorý sa so mnou stretne, posielaš mi, aby som v ňom videl brata. Nech sa v mojich slovách a činoch prejavuje voči každému Kristova láska. Nech sa nik nevzdiali odo mňa tak, že by som mu nedal aspoň dobré slovo. Nech sa viem vžiť do situácie iného, nech nikdy nestratím sebaovládanie, nech nikdy nebudem neprívetivý a urážajúci, ale príjemne srdečný a nech je vo mne aj iskierka humoru… K tomu všetkému prosím tvoju pomáhajúcu milosť. A napokon dovoľ, aby som každého aspoň o krôčik priviedol bližšie k tvojmu synovi.
     Ak sa budeme snažiť konať podľa modlitby tohto veľkého pápeža, budeme mať v sebe Božiu dobrotu a dokážeme ju potom aj rozdávať ďalej. Vtedy aj my budem príťažliví pre iných ľudí a to bude dobre, lebo ich zároveň budeme priťahovať k nášmu Pánovi.