Archív Nedeľných čítaní a homílií

15. nedeľa „cez rok“ - rok B


     Ježiš zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb ani kapsu ani peniaze do opaska, ale aby sa obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat. A povedal im: „Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej. Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“ Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali.


Mk 6, 7- 13

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Dnešná moderná ľudská spoločnosť je tak vybudovaná po stránke hospodárskej aj technickej, že dokáže uspokojiť potreby človeka a nám by sa mohlo zdať, že dokáže človeka urobiť aj šťastným. Ale tušíme, že len hmotný blahobyt nemôže urobiť človeka šťastným, lebo čo má z majetku, keď mu napríklad chýba zdravie? Chorého v prvom rade zaujíma to, kde nájde pomoc a úľavu, preto vyhľadá špecialistu, a keď ani on nevie pomôcť, obráti sa na Boha, prosí ho o zdravie. Starší a vážne chorí žiadajú kňaza o vyslúženie sviatosti pomazania chorých.
     V evanjeliu sme čítali, ako Ježiš posiela apoštolov do sveta, aby šírili jeho náuku. Oni šli, vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali. Z toho vidíme, že Ježiš miloval chorých, preto k nim aj apoštolov vyslal a ustanovil špeciálnu sviatosť, ktorá ich má posilniť v ich ťažkom položení.
     Nás však možno omnoho viac trápi otázka: Prečo sú na svete choroby a utrpenia? Prečo ich Boh dopúšťa, keď je dobrý a milosrdný? Choroby na svet priniesol prvý smrteľný hriech našich prarodičov. Ním sa narušila harmónia medzi Bohom a ľuďmi, medzi človekom a prírodou. Svätý Pavol o tom píše v liste Rimanom: Celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach… Dedičným hriechom sa zmaril pôvodný Boží plán, lebo Boh dal ľuďom v raji trojaké dary: nadprirodzené, prirodzené a mimoprirodzené. Medzi mimoprirodzené dary patrila aj tzv. telesná neporušiteľnosť, čiže odolnosť voči chorobám a pokušeniam. Ale nakoľko prví ľudia zhrešili, stratili dary nadprirodzené aj mimoprirodzené a zostali im iba dary prirodzené. Z toho jasne vidíme, že nie Boh je pôvodcom utrpenia a bolesti, ale človek a jeho hriech. Ale keďže Boh nemôže byť príčinou zla, choroba nemôže iba škodiť, ale pre toho, kto je ňou postihnutý má hodnotu a význam.
     Choroba vedie človeka k vyššej dokonalosti. V Starom zákone to potvrdzuje Jób aj Tobiáš, ktorí keď obstáli v skúškach, tak sa im dostalo viacnásobnej milosti. Aj svätci si choroby vážili a považovali ich za Božiu milosť. Napríklad sv. Ján z Kríža sa modlil: Pane, nič iné si nežiadam, len aby som mohol trpieť.
     Choroba slúži človekovi ako Božie volanie. Poznáme to, že keď sme zdraví, nič nás netrápi a ľahko aj zabudneme na Boha. Ale keď príde choroba, hneď si na neho spomenieme. V koľkých prípadoch sa z neveriacich stali veriaci, práve „vďaka“ chorobe? Sv. Gregor hovorí: Ó, šťastné utrpenie! Ty nás nútiš, aby sme sa vrátili k Bohu.
     Choroba môže byť aj poslom smrti a príležitosťou kajúcej smrti. Môže sa stať, že ochorie hriešnik, ktorý sa celý život bránil Božej milosti. Choroba mu však dá ešte možnosť sa spamätať, uvedomiť si cieľ svojho života, zmieriť sa s Bohom a zachrániť si dušu. Veľmi pekný príklad máme v evanjeliu, kde sa píše o kráľovskom úradníkovi z Kafarnauma. Bol to neveriaci človek, ktorému keď ochorel jediný syn a nik mu nevedel pomôcť, obrátil sa na Ježiša. Keď ho Ježiš uzdravil, evanjelista k tomu dodáva, že potom uveril úradník i celý jeho dom. Najskôr choroba a potom uzdravenie syna priviedlo všetkých ľudí v dome k Bohu.
     Chorobou iných si môžeme získať cenné zásluhy, ak im budeme pomáhať. Chorý človek je odkázaný na pomoc iných, pretože v chorobe často býva opustený a bezmocný. Veľmi dobre mu padne návšteva, milé slovo alebo malá pozornosť. Však najväčší skutok lásky mu preukážeme, ak mu sprostredkujeme stretnutie s kňazom. Aj v tomto máme žiarivé príklady vo svätých. Spomeňme aspoň sv. Alžbetu Durínsku. Po smrti svojho manžela dala vlastný dom prestavať na nemocnicu, sama tu ošetrovala chorých a vyberala si práve takých, ku ktorým sa nik neodvážil chodiť, lebo ich choroba sa im protivila. Aj sám Ježiš si vysoko cení tieto skutky, keď hovorí: Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne. A vysvetľuje: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.
     Choroba a utrpenie nie sú zbytočné a majú veľký význam ako pre trpiacich, tak aj pre tých, čo im pomáhajú. Aj my, tak ako apoštoli, sme poslaní do sveta, aby sme pomáhali ku šťastiu tým, ktorí ho nemajú, aby sme im skutkami lásky a milosrdenstva zmierňovali bolesti, a tak naprávali porušenú harmóniu sveta spôsobenú dedičným hriechom. Keď sa o to budeme snažiť, aj nám Ježiš raz povie: Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.