Archív Nedeľných čítaní a homílií

23. nedeľa „cez rok“ - rok B


     Ježiš opustil končiny Týru a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru do stredu dekapolského kraja. Tam priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa!“ v tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával. A prikázal im, aby o tom nikomu nehovorili. Ale čím dôraznejšie im prikazoval, tým väčšmi to rozhlasovali a s tým väčším obdivom hovorili: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch aj nemým reč.“


Mk 7, 31– 37

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Rodičia mnohokrát žasnú nad svojimi deťmi, aké sú šikovné – poznajú každé auto, vedia lepšie nastaviť DVD prehrávač, televízor, počítač a často povedia: Mami, oci, to musíš takto urobiť. Deti sa ľahšie a rýchlejšie učia, lebo ich mozgy a zmysly sú svieže a otvorené pre nové skutočnosti. Práve preto je pre dieťa krutým údelom, keď je hluché alebo nemé. Dnes sa takto postihnutým deťom venuje zvláštna starostlivosť, aby našli cestu k živobytiu a raz si zaistili vlastnú existenciu.
     Hluchonemý, o ktorom nám rozpráva dnešné evanjelium, patril k najúbohejším ľuďom, preto sa Ježiš nad ním zmiloval: berie ho nabok od zástupu, dotýka sa prstami jeho uší a jazyka, ale nie ako lekár, ktorý sa dotýka chorého miesta, aby zistil príčinu choroby. Ježiš tu robí dotyk, ktorým v skutočnosti nič neskúma, ale iba naznačuje, že zavreté zmysly sú príčinou biedy tohto úbožiaka. Preto vraví: Otvor sa! a hneď sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk. V okamihu z postihnutého sa stal zdravý človek, ktorý už mohol počúvať druhých ľudí a rozprávať sa s nimi.
     Uzdravenie hluchonemého človeka sa môže uskutočniť aj v našom živote, lebo často sme aj my „hluchonemí“, a to tak veľmi, že ani si to neuvedomujeme. Nedávno profesor Georges Bach na Inštitúte skupinovej psychoterapie v Beverly Hills vyhlásil, že naša pohoda a zdravie vo veľkej miere trpia tým, že sme hluchí a slepí k ľudom a nenadväzujeme s nimi kontakty. Keďže nadväzovanie medziľudských kontaktov je skutočným problémom, profesor usporadúva vo svojom ústave kurzy, v ktorých sa to poslucháči môžu naučiť. V praktických cvičeniach majú za úlohu prihovoriť sa celkom cudziemu človekovi na ulici, vo vlaku, v autobuse, v obchode, pred kostolom… a nadviazať s ním rozhovor. Profesor hovorí, že človek, ktorý chce nadviazať rozhovor s ľuďmi, prekonáva v sebe „muky“, lebo sa mu zdá, že všetci sú mimo jeho dosahu, ako keby mali na prsiach ceduľku s nápisom: Zákaz priblížiť sa! Učí svojich poslucháčov, ako sa majú zbaviť strachu z odmietnutia, ktorý podľa neho je najsilnejšia emócia, akej sú ľudia schopní. Z jeho kurzov vychádzajú sebavedomí ľudia, ktorí svojím životom radostne oznamujú, že sa zbavili svojej ulity a komunikujú s okolím.
     Niečo podobné by sa malo stať aj s nami, tu v kostole. Ježiš nás zavolal na svätú omšu do ústrania, bokom od ostatných ľudí. Prstom sa dotýka nášho ucha, aby sme počúvali jeho slovo, dotýka sa aj nášho jazyka pri svätom prijímaní a hovorí: Otvor sa! Tým chce naznačiť, že k tomu, aby sme boli zdraví ľudia, musia sa otvoriť naše uši a musí sa rozviazať náš jazyk pre komunikáciu s ostatnými ľuďmi.
     Úspešný pokoncilový teológ Luis Evely sa vyčítavo pýta: Už ste niekedy pozvali k bratskému posedeniu človeka, ktorý vedľa vás prijímal sviatostného Ježiša? Veď svätý Pavol hovorí, že my, čo jeme jeden chlieb, máme byť všetci jedno telo. Aj holandský katechizmus sa vyjadruje k tomuto problému: Nepoznáme sa a nezaujímame sa o druhých ľudí. Je medzi nami veľa antipatie, medzi veľkými tohto sveta a jednoduchými ľuďmi, medzi učenými a obyčajnými ľuďmi, medzi susedmi, ba dokonca i medzi členmi jednej rodiny. Takíto chudobní ,slepí, chromí, hluchí a nemí sme zídení pred Bohom. Nebolo by lepšie, pýta sa katechizmus, aby sa každý radšej vrátil odtiaľto hneď domov? Ale Ježiš to tak nechce, preto vo svätej omši založil spoločenstvo, zjednotenie, zblíženie. Trpezlivo čaká, aby sme sa všetci skrze jeho slovo a telo postupne stávali jeho bratmi a sestrami. Prihovorme sa k sebe! Že pravidlá slušnosti nedovoľujú sa prihovoriť a pozdraviť neznámeho človeka? To by bolo smutné svedectvo pre naše kresťanstvo. Francúzsky spisovateľ Gilbert Cesbron píše, že v Afrike vás chytí neznáme dieťa za ruku a povie vám: Prosím, preveď ma na druhú stranu ulice. Správanie detí v Afrike je dôkazom ich veľkej dôvery v pomoc dospelých.
     Ježiš chce, aby sme vo vzťahu k ľudom boli ako deti. Kto však napriek tomu chce žiť izolovaný od ľudí, chce zostať hluchý a nemý voči ich potrebám a chce sa zatvoriť medzi štyri steny, nech si uvedomí, že tie štyri steny sa volajú hrobka.
     Prosme pri tejto svätej omši, aby sme pomocou Pána otvorili sa pre ľudí a ukázali im, že kresťanstvo z nás robí ich bratov a sestry.