Archív Nedeľných čítaní a homílií

24. nedeľa „cez rok“ - rok B


     Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“ Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal mu Peter: „Ty si Mesiáš.“ Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu. Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Hovoril im to otvorene. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Potom zavolal k sebe zástup aj učeníkov a povedal im: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.


Mk 8, 27– 35

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Keď dostaneme dajaký nový, neznámy text, obyčajne ho najskôr prebehneme očami a hľadáme hlavnú myšlienku. Keď ju nájdeme, cely text si pomaly prečítame a potom vyvodíme z neho záver. Mnohí ľudia majú veľa kníh, a keď sa ich spýtate, či všetky prečítali, odpovedia záporne, ale dodajú, že vedia, čo sa v ktorej nachádza.
     Tak je tomu aj s biblickými textami. Najskôr si prečítame hrubo natlačenú vetu, ktorá nás oboznámi s tým, čo sa v odseku nachádza a potom si ho pomaly a zreteľne prečítame. Dnešné evanjelium má v Biblii nadpis Petrovo vyznanie a je zaujímavé, že je v strede, a to nielen v rozložení kapitol, ale aj programovo. Apoštoli boli už dostatočne dlho Ježišovými žiakmi, aby im položil dané otázky a vyskúšal, čo sa vlastne naučili.
     Prvá znela: Za koho ma pokladajú ľudia? Keďže boli denne v styku s ľuďmi, všetky sa zhodovali v tom, že Ježiš nie je obyčajný človek ale poslaný od Boha. Jedni tvrdili, že je Ján Krstiteľ, ktorý znova prišiel na svet, iní zasa, že je Eliáš, ktorý bol v Palestíne ľudovým svätcom a jeho sviatok slávia židia, kresťania aj mohamedáni. Ďalší hovorili, že je prorok, ktorý bol pokladaný za ochrancu ľudu, pomocníka v každej núdzi, ktorý zbožným prinášal záchranu a chorým zdravie. Apoštoli odpovedali podľa toho, čo počuli.
     Keď ich Ježiš zastavil, možno cítili, že teraz príde otázka, pre ktorú začal tento rozhovor: A za koho ma pokladáte vy? Odpovedal mu Peter: Ty si Mesiáš. Možno čakali, že Pán pochváli ich vieru a povie: Áno, som, a keďže je mi daná veľká moc, splním všetky vaše želania a povýšim vás do šľachtického stavu, budem vás menovať za konzulov… Ale on nič takého nesľubuje.
     Ježiš je medzi nami a dáva aj nám tie isté otázky. Na prvú vieme presne odpovedať, čo si o Ježišovi myslia ľudia. Ale na druhú? Aj my zostaneme prekvapení, ako apoštoli a najradšej by sme Ježišovi vytkli: Prečo sa nás na to pýtaš? Nepočuješ, ako hlasno už dve tisíc rokov recitujeme spolu s Petrom a jeho nástupcami pri každom sviatočnom zhromaždení: Verím v jedného Pána Ježiša Krista? Kristus počúva naše sviatočné Krédo, ale niektoré hlasy mu môžu znieť falošne. Môže nám vytknúť: Ak som Kristus, ktorý ťa natoľko miloval, že k vôli tebe prijal život človeka aj smrť, a ktorý ťa raz bude súdiť, aby ťa odmenil alebo trestal, ako je možné, že dávaš predo mnou prednosť pohodliu, láskam, vášňam, nerestiam, peniazom…? Ak si takto počínaš, vyznávaš ma síce slovami, ale svojím životom ma popieraš! Počul si slová môjho apoštola Jakuba, že viera bez skutkov je mŕtva?!
     Aj apoštoli si mysleli, že keď pekne vyznali vieru v Mesiáša, sľúbi im veľkú odmenu. Ale všetko je inak a úplne podivuhodným spôsobom verbuje svojich nasledovníkov. Neponúka síce zakrvavené brvná kríža, ale to, čo oni v živote predstavujú – vôľu Božiu, prijatú s ochotou. U jedného to môže byť trpezlivo znášaná choroba, u druhého s úsmevom prijatá urážka, u ďalšieho starosť o rodinu… Bojíme sa krížov? Je to zbytočné, lebo monopol na ich výrobu si ponechal nazaretský tesár. On ich robí každému na mieru. Najskôr zmeria dĺžku nášho života, počas ktorého treba kríž niesť, a potom nám ho opatrne položí na plecia. Nebojme sa, nepreťaží nás, naloží len toľko, koľko vládzeme uniesť.
     Naše náboženstvo nie je pohŕdaním života alebo hľadaním bolesti, ale naopak, je to umenie, ako trápenia premeniť v dobro, ako s Božou pomocou niesť kríže. Istý kňaz odsúdený nacistami na smrť, napísal na rozlúčku tieto slová: Neteším sa zo smrti, rád by som ešte žil, hlásal mnoho nových slov a hodnôt, ktoré som objavil. Dopadlo to inak. Nech mi dá Boh silu, aby som to vydržal!
     Nech Boh dá aj nám silu, aby sme v našich pozemských krížoch nezúfali. Keď aj klesneme pod nimi, aby sme vstali a vyniesli ich až na Kalváriu nášho života, kde kríž oprieme o našu vieru a po ňom ako po rebríku vystúpime do Otcovej slávy.