Archív Nedeľných čítaní a homílií

25. nedeľa „cez rok“ - rok B


     Ježiš a jeho učeníci prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov a hovoril im: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Lenže oni nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli. Tak prišli do Kafarnauma. A keď bol v dome, opýtal sa ich: „O čom ste sa zhovárali cestou?“ Ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší. Sadol si, zavolal Dvanástich a povedal im: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.“


Mk 9, 30– 37

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Keď sledujeme malé deti, častokrát vidíme, ako túžia vyniknúť. Napríklad, keď sa deti chcú hrať novú hru, problém je, kto začne prvý. Každý chce začať prvý. A tak pokus o novú hru sa zvyčajne skončí hádkou.
     Je veľmi zaujímavé, že túžbu byť prví, nemajú iba malé deti, ale bola aj v apoštoloch. Dosvedčuje to dnešné evanjelium. Cestou do Kafarnauma sa dohadovali, kto je väčší, prvý, kto má významnejšie postavenie… Ježiš im však pripravil čudnú odpoveď, keď zobral dieťa, malé nevinné dieťa a povedal im: Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. Z Ježišovho konania vidno, že nemá rád vyťahovanie sa dospelých, ale miluje nevinnosť a jednoduchosť detí.
     Teraz sa pozrime do nášho každodenného života. Mnohí ľudia nás poznajú ako veriacich, vedia o našej príslušnosti k Bohu a k náboženstvu. Chcú teda, a majú aj na to právo, aby v nás videli Ježiša Krista. Ale často musia byť sklamaní, keď nás počujú rozprávať, keď vidia naše činy, keď sledujú, ako sa vypíname nad iných a za dobro, ktoré vykonáme, čakáme pochvalu a odmenu. Potom ich snáď môže napadnúť myšlienka, že s vierou a náboženstvom to nebudeme až tak vážne myslieť a do kostola chodíme iba zo zvyku. Je to smutné, ale je to pravda.
     Pýtame sa, čo máme robiť? Jedno je isté, nepomôžu nám plané reči ani skutky, iba náš dobrý životný príklad, pokora a úprimnosť pred Bohom. Veď čo myslíte, prečo si Ježiš vybral práve dieťa? Preto, lebo to malé stvorenie oplýva veľkými danosťami, ktoré nám dospelým chýbajú. Keď nahliadneme do Ježišovho života uvidíme, že miloval úprimnosť a pokoru. Veď sám seba prehlásil za tichého a pokorného srdcom. Tichosť a pokora neznamenajú, že máme mlčať, ale že nebudeme okolo seba šíriť zbytočne veľa slov a chvál.
     Máš úrad, moc a postavenie? Dobre! Ale keď k tebe niekto príde s prosbou, neodožeň ho, vypočuj ho a prejav mu svoju lásku. Buďme k sebe úprimní: Konám tak? Nebývam naopak prchký, vystatovačný a pyšný? Nehrám sa často na urazeného a mrzutého človeka? Možno si v duchu poviete: To je koniec! Nie, to je začiatok nášho nového života, naplneného pokorou, jednoduchosťou a úprimnosťou.
     Svätá Terezka Ježiškova to dokázala. Bola jedným veľkým, svätým dieťaťom. V kláštore mali sestru, ktorá slúžila na vrátnici a všetkých znervózňovala svojimi zbytočnými rečami a nariadeniami. Nik ju nemal rád – okrem Terezky. Hovorievala: Treba jej ponechať radosť, že nám robí službu svojimi ponaučeniami. Vidíte, koľko pokory bolo v srdci tejto svätice?
     Kto z nás netúži po svätosti? Ale čo k tomu potrebujeme? Ježišom milované vlastnosti – pokoru a úprimnosť.
     Pane, daruj nám tieto vlastnosti, aby sme vždy mohli stáť pred tebou čistí a úprimní, tak ako deti.