Archív Nedeľných čítaní a homílií

32. nedeľa „cez rok“ - rok B


     Ježiš sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince čo je kvadrans. Zavolal svojich učeníkov a povedal im: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“


Mk 12, 41- 44

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Iste všetkým dobre padne, keď sa o nás hovorí, že sme štedrí ľudia a do¬kážeme nezištne konať. Takýchto ľudí si vážil aj Ježiš. Dokazuje to dnešné evanjelium, v ktorom jasne hovorí, že nehodnotí štedrosť podľa veľkosti daru, ale podľa úmyslu, s akým sa obetuje.
     Ježiš sedel v chrámovom nádvorí. Bolo tam trinásť pokladníc. Ľudia mali možnosť prispieť na olej do lámp, na obetné drevo, na kadidlo, na bohoslu¬žobné predmety... Trinásta pokladnica bola určená na ľubovoľné dary. Ľudia dávali dary kňazovi, ktorý ich po geste obdivu a vďaky, ak sa najmä jednalo o veľké obnosy, vhodil do pokladnice. Aj chudobná vdova podala kňazovi peniaze – dve leptá. Podľa odborníkov na numizmatiku sa dalo v tých časoch za dve leptá kúpiť asi toľko, koľko stačilo starému človekovi na celodenné živobytie. Žena sa z lásky k Bohu zriekla svojho celodenného živobytia, a starosť o chleba ponechala na Boha. Ježišovo srdce sa pri tomto jej geste naplnilo dojatím a obdivom. Zavolal si učeníkov a povedal im: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.
     Ježiš postavil neznámu chudobnú vdovu za vzor všetkým veriacim, lebo nebola povinná obetovať dve leptá, ba ani jedno. Lenže akonáhle pocítila v srdci vnuknutie byť veľkodušná voči Bohu až do krajnosti, rozhodla sa pre hrdinský čin – darovala všetko. Jej ruky zostali síce prázdne, ale v jej srdci sa zväčšil priestor pre Boha. Lebo čím viac vecí sa v srdci nachádza, tým menej miesta má v ňom Boh. Čím dokonalejšie sa srdce vyprázdni od všetkého haraburdia, tým dokonalejšie a plnšie v ňom prebýva Boh. Z týchto slov musíme smutne konštatovať, že do sŕdc niektorých ľudí Ježiš môže ťažko vstúpiť čo i len jednou „nohou“, lebo v ňom už niet pre neho miesta. Na chudobnej vdove dokazuje, že veľká láska urobí v Božích očiach významným aj malý dar, lebo milión bez posledných dvoch halierov je stále málo, ale dva posledné haliere, aj bez chýbajúceho milióna, veľmi veľa. Bohu nemožno dať ani mnoho, ani málo, ak sa mu nedá všetko! Vdovu ani vo sne nenapadlo, že ju Ježiš chváli, možno sa na ňu ani neusmial a snáď ani nevedela, že muž, ktorý ju sleduje, je Kristus. Preto nemôžme u nej predpokladať dajaké vonkajšie pohnútky alebo túžbu po obdive a sláve. U ženy išlo skutočne o úprimnú a hlbokú lásku k Bohu.
     Ktosi môže namietať: Je tam toho, dve mince! Ja zadosťučiním návštevou chrámu a modlitbou. To predsa musí Bohu stačiť! Ako sme si iste všimli, Ježiš však žiada ešte čosi naviac. Ak sa totiž zbožnosť nedoprevádza obetou, materiálnou alebo osobnou, nikdy nenadobudne povahu čohosi konkrétneho, reálneho, skutočného. Konkrétnosťou obety sa konkretizuje viera, ona bude tak skutočná, ako sú skutočné veci, ktoré z lásky k Bohu obetujeme. Niekto môže mať teraz iný dojem: Farár z nás ťahá peniaze. A myslíš si, že pri dneš¬nej drahote je to jednoduché a my, dôchodcovia, môžeme len tak rozhadzovať? Dajme pozor! Tu sa ale nejedná iba o peniaze. Je pravda, že aj tie sú pre Boží chrám potrebné, ale nie sú všetkým. Ježiš chce, aby sme boli štedrí aj v iných oblastiach.
     Stretol som pána, ktorý je známy svojou hlbokou vierou. Má početnú ro¬dinu, a tak iste neoplýva veľkým bohatstvom. Hovorí mi: My nie sme bohatí, ale máme, čo potrebujeme. Každú nedeľu dám do kostola peňažný dar, ale často ma pritom napadlo, či to Bohu stačí a nemá na mňa ešte dajakú inú požiadavku. Raz mi zišlo na um, že hoci nemám nič na rozdávanie, predsa je čosi, čo by som mohol dať - je to čas. Vy viete, že som hudobník, a tak som tri dni v týždni k dispozícii deťom, ktoré sa chcú naučiť hrať na husliach. Robím to zadarmo a s láskou. Niekedy mám v byte aj šesť detí, ktoré poznám z činžiaku, z kostola, z rodiny... Jeden hrá, ostatní ho počúvajú a potom sa vymenia.
     Tento muž so všetkým čo má a čo vie, stojí v službe Bohu. Jeho láska k Bohu ho privádza k záujmu o osud ľudí, ktorých mu Boh poslal do cesty. Nemáte vari dve leptá, ktoré by ste vhodili do chrámovej pokladnice? Ale iste máte dve dobre myslené slová, dva priateľské úsmevy v napätí, do kto¬rého ste sa dostali s blížnym. Máte dva posledné unavené kroky namierené k trpiacemu, dva pokusy sústrediť sa na Boha v posledných dvoch minútach dňa plného namáhavých starostí. Dá sa vôbec spočítať, koľko je v našom živote príležitostí dať Bohu posledné dva haliere? Dávam mu ich? Alebo sa utešujem tým, že nemám peniaze, a tak vlastne niet ničoho, čo by som dal Bohu?
     Čo si odnesieme do budúceho týždňa? Nie tí, ktorí hádžu mnoho omší, modlitieb, pútí... do pokladnice, zaslúžia Ježišovu pochvalu, ale tí, ktorí majú otvorené srdce pre Boží hlas, upozorňujúci na povinnosti lásky voči blížnym. Takými sa usilujme byť v nastávajúcom týždni, a to budú tie posledné dve leptá, ktoré z lásky k Bohu obetujeme.