Archív Nedeľných čítaní a homílií

2. veľkonočná nedeľa - rok B


     Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.


Jn 20, 19- 31

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Sú veci a javy o existencii alebo pôvode ktorých nik nepochybuje, lebo sú dokonale prebádané a prijímame ich automaticky. Deti sa o nich učia v škole, a nik z nich nepochybuje napr. o prítomnosti elektriny, o účinkoch svetla, tepla, o prírodných zákonoch alebo chemických reakciách. My, veriaci, o skutočnosti Ježišovho zmŕtvychvstania tiež nemáme najmenších pochýb, lebo je dokonale dosvedčené a čo je zaujímavé, práve neverou jeho najbližších.
     Ženy sa hneď na úsvite ponáhľali k hrobu, aby sa podľa zvyku postarali o mŕtveho, keďže v sobotu im to nepovoľoval Mojžišov zákon. Neverili anjelom, že vstal, a keď túto novinu zvestovali apoštolom, tí tiež krútili hlavami. Peter s Jánom sa rozbehli k hrobu a veľmi dlho im trvalo, kým uverili. Aj Emauzskí učeníci, hoci počuli, že Ježiš vstal zmŕtvych, neverili a útekom z Jeruzalema si chceli zachrániť krk. Vrcholom tých, ktorí neverili, je Tomáš. Neveril nikomu. Ani Petrovi, ani Jánovi, ani ženám, ani ostatným apoštolom a dával si podmienku, ktorá doslova mohla Ježiša provokovať: Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím. Ježiš jeho podmienku splnil, čoho svedectvom je dnešné evanjelium. Hneď po pozdrave sa obracia na Tomáša a vyzve ho: Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci! Tomáš to urobí a padá na kolená.
     Nás, ktorí počúvame tento príbeh, môže napadnúť myšlienka: Prečo Tomáš, ale aj ostatní apoštoli, tak ťažko uverili? Veď Ježiš jasne predpovedal svoju smrť a zmŕtvychvstanie? Na ich neveru však bolo viacero dôvodov.
     Jeden z nich bol asi ten, že sa tu udialo čosi nepochopiteľné, nemysliteľné, čosi čo je v rozpore so zákonmi prírody. Veď bolo niekedy počuť, aby niekto z vlastnej sily opustil hrob a ukázal sa živý?! Tento dôvod na neveru koniec--koncov trvá až dodnes. Buďme úprimní, že aj pre mnohých dnešných ľudí nie je jednoduché uveriť a prijať skutočnosť o Pánovom zmŕtvychvstaní.
     Ďalší dôvod pochybností apoštolov mohol byť taký, že udalosti od Getsemanskej záhrady až po prázdny hrob neboli v súlade so židovskými predstavami o Mesiášovi. Apoštoli predsa boli Židia a nepredstavovali si, že Mesiáš bude trpieť a už vôbec nie, že Ježiš spomínal aj ich utrpenie. To im naháňalo strach. Iste sa teda nečudujeme, že títo ľudia na čele s Tomášom uverili až vtedy, keď boli konkrétnymi dôkazmi presvedčení, že Ježiš naozaj žije. Svojou neverou ale spravili veľkú službu nám. Ježišovmu zmŕtvychvstaniu môžeme pokojne veriť. Je to skutočnosť dokonale prebádaná Ježišovými učeníkmi a ľuďmi žijúcimi v jeho blízkosti. Oni vlastne svojou neverou posilňujú našu vieru.
     Ale s vierou je to tak, ako s cudzím jazykom. Mnohí sme sa na stredných školách učili nejakú cudziu reč, ale keď sme ju 20–30 rokov nepoužívali, nezostalo nám príliš veľa vedomostí. Podobné problémy majú s vierou aj tí, ktorí sa uspokoja s vedomosťami získanými na hodinách náboženstva, a potom ich mnoho ďalších rokov neprehlbujú. Ich náboženské vedomosti sú veľmi slabé. Ak vieru nebudeme hlbšie poznávať, nebudeme ju prehlbovať a uplatňovať v živote, začnú vznikať pochybnosti, viera sa stane neúplnou, popretŕhanou a naštrbenou. Taký človek zo svojej viery odbúra určité pravdy alebo prikázania, ktoré sú pre neho nevýhodné. Sú to práve tí ľudia, ktorí radi hovorievajú, že ak by Boh zrušil niektoré príkazy Desatora, tak by iste v kostoloch bolo viacej ľudí.
     Mám zlé pocity pri niektorých krstoch, kde rodičia aj krstní rodičia síce navonok povedia: Verím, ale čo z toho, keď kostol nevidia ako je rok dlhý, ba nevedia sa ani prežehnať, ani pomodliť Otče náš… Alebo pri sobášoch, keď mladí ľudia tvrdia, že si chcú založiť rodinu, prijať deti, vychovávať ich vo viere, a je to presne to isté. Taká viera je formalitou. Hovoria tak, ako sa to v danej chvíli vyžaduje, ale často si neuvedomujú, že to nie je z presvedčenia a nestoja si za svojím slovom. Čo tu robiť? Je nevyhnutné posilňovať svoju vieru štúdiom, čítaním Svätého písma, dobrými skutkami, modlitbou, pokáním a plnením si náboženských povinností. Svätý Jakub nie nadarmo povedal: Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov.
     Aký je môj postoj k viere? Vzdelávam sa v nej? Modlím sa za posilnenie viery? Potvrdzujem ju dobrými skutkami? Nie je moja viera formálna?
     Pred niekoľkými desaťročiami zavítal cestovateľ zo severu Európy do Thajska. V tých časoch sa nazývalo Siam. Keď sa kráľ dopočul, že prišiel cestovateľ z ďalekej krajiny, túžil sa s ním stretnúť a pozval ho na návštevu. Zaujímal sa o život v jeho krajine. Cestovateľ začal rozprávať a dostal sa až k severskej zime. Rozprával o krutých mrazoch, o zamrznutých riekach, o snehu. Kráľ, ktorý žil v subtropickej zemi, nerozumel. Urazil sa a povedal: Nedovolím, aby ste ma považovali za tak naivného, že uverím týmto nezmyslom – a vykázal ho zo svojej komnaty.
     Sú veci, ktoré sme nikdy nevideli, ale nie je dôvod v ne neveriť. Nevidíme ani zmŕtvychvstalého Krista, ale apoštoli, a najmä Tomáš, dávajú nám takú istotu, že nie je dôvod im neveriť. Upevňujme svoju vieru, prehlbujme ju a tým najlepšie potvrdíme, že len viera podložená skutkami je živá.