Archív Nedeľných čítaní a homílií

4. pôstna nedeľa - rok B


     Ježiš povedal Nikodémovi: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.“


Jn 3, 14- 21

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Človek je spoločenský tvor, ktorý považuje za dôležité, stretávať sa s inými ľuďmi. Preto sa často navštevujeme, pozývame na rôzne akcie a večierky, oslavujeme životné jubileá a iné významné udalosti. Aj Ježiš mal mnoho návštev. Prichádzali k nemu chorí, posadnutí diablami, hriešnici alebo ľudia, ktorí túžili si ho vypočuť. Zväčša to boli obyčajní a jednoduchí ľudia.
     Dnešné evanjelium spomína, ako ho navštívil významný farizej. Bol to muž, ktorý používal rozum, odhodil všetky predsudky a pochopil, že Ježiš nie je obyčajným človekom. Preto za ním prišiel, hoci aj v noci. Možno mal strach pred farizejmi, možno sa zle cítil v prítomnosti obyčajných ľudí, možno sa bál posmechu, že on, učený farizej, potrebuje Ježiša. Pán si našiel na neho čas, venoval sa mu a povedal mu veľmi dôležitú skutočnosť: Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.
     Týmito slovami jasne vyjadril, že Boh dal svetu všetko, v Ježišovi dal seba samého. Viac už dať nemohol. Všetko dal z absolútnej lásky voči tým, ktorí si ju ničím nezaslúžili. Nie však všetci tento dar prijali. Niektorí v Krista neveria, neprisvoja si ho a nespoja sa s ním. To je však koniec, lebo na svete okrem Otcovho Syna niet nikoho a ničoho, v kom by človek mohol byť spasený. To je práve dôležitá skutočnosť, ktorú hovorí Pán Nikodémovi a cez neho aj nám: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna. Pýtame sa prečo? Vari preto, že by si to svet zaslúžil svojou vernosťou a odovzdanosťou Bohu? Odpoveď znie: Nie! Alebo preto, že Boh dúfal, že sa mu pod vplyvom tohto daru svet hodí do náručia? Aj tam je odpoveď rovnaká. Teda prečo? Boh dal svojho jednorodeného Syna preto, lebo svet ho potreboval. On ani neodmieňal, ani nezamieňal, on ho daroval. To je láska! Necúva pred slobodou človeka a nezúfa, že sa mu tak veľa dalo a môže tu byť dojem, že zbytočne.
     Ako zareagujeme my? Iste cítime, že nie je namieste, ak sa v našom živote objavuje nechuť, nedôvera a smútok. Boh nám predsa dal svoj najväčší dar, hoci sme si ho nezaslúžili a ani oň neprosili. Prečo by nám teda nedal aj ostatné dary, ktoré potrebujeme pre svoj časný a večný život, najmä, ak o ne prosíme a prejavíme dobru vôľu dajako si ich zaslúžiť? Človek, ktorý má takého Otca, nemôže byť ani znechutený, ani smutný.
     Začíname ale pociťovať, kde sa dopúšťame chyby? My radi pripomíname dobro, ktoré sme vykonali iným, a ani Boh nie je výnimkou. Aj jemu radi vyratúvame, čo všetko sme kvôli nemu obetovali a čoho sa zriekli. Napríklad čiastky peňazí, keď niekto potreboval, mäsa v piatok, leňošenia v nedeľu… A keď to takto začneme Bohu vypočítavať, dávame najavo, že ho milujeme pre zisk a čakáme za to odmenu už tu na zemi a uprednostnenie v nebeskom kráľovstve. Lenže to nie je opravdivá a nezištná láska. Tú má iba Boh a Ježiš ju pripomína Nikodémovi, a aj nám, kam až Boh bol ochotný zájsť – dal Syna.
     Aké poučenie z toho pre nás plynie?
     – Prosme vytrvalo o dary potrebné pre časný aj večný život!
     – Milujme opravdivou a nezištnou láskou!
     – Kresťan má byť veselým človekom, plným elánu, lebo pociťuje nekonečnosť Božej lásky!
     Povzbuďme sa na mužovi, ktorý si uvedomil veľkosť Božej lásky – sám Nikodém. Po návrate od Ježiša určite dlho rozmýšľal o rozhovore. Snažil sa čo najviac spoznať jeho náuku. Vďaka tomu sa stával čoraz odvážnejší. Keď jeho kolegovia chceli skryto a bez súdu Ježiša chytiť a uväzniť, postavil sa na jeho obranu a povedal: Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil? Počas súdu sa mu však nepodarilo Ježiša uchrániť, ale po ukrižovaní, keď vystrašení apoštoli zutekali, išiel odvážne pod kríž a spolu s Jozefom z Arimatey zložil Ježišovo telo a pochoval ho. Tradícia hovorí, že Nikodéma pokrstil svätý Peter a zomrel mučeníckou smrťou. Hlboko uveril evanjeliu a nebál sa mienky farizejov ani po Ježišovej smrti. Cirkev ho zaradila medzi svätcov. Žil zo skutočnosti, že Boh dal svetu svojho Syna.
     Žime aj my z tejto skutočnosti a zamyslime sa v dnešnú nedeľu nad tým, ako som ja vďačný za najväčší dar, ktorý sme od Boha dostali, za jeho Syna, Ježiša Krista.