Archív Nedeľných čítaní a homílií

5. veľkonočná nedeľa - rok B


     Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“


Jn 15, 1- 8

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Sú veci, ktoré nás vedia poriadne zaskočiť – napríklad, ak vypnú prúd, zastavia prívod plynu alebo vody. V takýchto situáciách bývame niekedy bezradní, lebo nastane tma, nemôžeme si navariť obed alebo sa umyť. Nevieme, či vtedy nadávať alebo sa sťažovať, alebo sa smiať a uvedomíme si, ako sme na týchto veciach závislí. Čosi podobné nachádzame aj v prírode. Zlomený kvet zvädne, lebo je závislý na koreni, naše telo musí byť zásobované krvou… Všetko musí byť napojené na správny zdroj.
     Z dnešného evanjelia sa dozvedáme, že zdrojom, na ktorý by sme mali byť napojení my, je Ježiš. On chce, aby sme boli na ňom závislí a vyjadruje to celkom jednoznačne: Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Chce povedať, že ak je on v nás, ak sme naň napojení, prinášame ovocie. Ak sa však spojenie preruší, podobáme sa suchej ratolesti, ktorú treba vyhodiť von.
     Hoci je Ježišovo slovo jasné, my sa môžeme pýtať, ako sa dá byť na neho napojený. Odpoveď nám ponúka katechizmus. Na otázku: Prečo sme na svete? odpovedá: Aby sme Pána Boha poznali, jeho milovali a jemu slúžili. V tejto odpovedi nachádzame až trojaké napojenie na Pána:
     Poznávať Boha… Pýtame sa, ako? Presne tak, ako to prebieha u ľudí – cez rozhovor. Rozhovor medzi Bohom a človekom voláme modlitbou. Modlitbou sa na Boha napájame, hovoríme mu o sebe aj o iných, obdivujeme ho, počúvame, čo nám hovorí a tým si stále viac a viac uvedomujeme, že bez neho nič nemôžeme urobiť.
     Milovať Boha… To sa deje v dvoch rovinách: cez lásku k blížnym a cez spoločnú bohoslužbu. Blížneho milujeme vtedy, keď mu robíme dobre, keď sa dokážeme zaň aj obetovať. Apoštol Ján hovorí: Kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. Ďalej si musíme uvedomiť, že koľkokrát sa zúčastňujeme na svätej omši, toľkokrát zotrvávame v Božej láske. A to je spoločná bohoslužba.
     Slúžiť Bohu… to je tretí spôsob napojenia sa na Božiu lásku. Tento výraz by sme ale mohli ešte prikrášliť na spoluprácu s Bohom. A to sa opäť môže diať v dvoch rovinách: v sebe a vo svojom okolí. V sebe spolupracujeme tak, že sa snažíme uplatňovať a rozvíjať svoju osobnosť, svoje vedomosti, svoje rozumové, mravné, i fyzické schopnosti, aby sme sa stali dokonalejšími ľuďmi. Vo svojom okolí sa to deje cez svedomitú prácu a tým meníme život na lepší a krajší.
     Možno si poviete: Je toho priveľa! Veď kto si to má všetko pamätať?! Lenže ono to je veľmi jednoduché a ľahko zapamätateľné: Na Ježiša sa napájam cez modlitbu, cez lásku k blížnym, cez spoločnú bohoslužbu a cez spoluprácu s ním. Ak sa o to pokúšam, tak potom Božia miazga prúdi všetkými bunkami nášho bytia, vtedy môžeme zarodiť ovocie a stávame sa ozajstnými kresťanmi. Ak však prerušíme s Ježišom spojenie, stávame sa suchou ratolesťou, karikatúrou kresťana, ktorú treba odtrhnúť z viniča a spáliť.
     Aké sú moje modlitby? Aká je moja láska k blížnym? Aký je môj prístup k svätej omši? Spolupracujem s Bohom rozvíjaním mojich schopností, príkladným prístupom k práci a k povinnostiam? Som opravdivý kresťan alebo iba jeho karikatúra?
     Bretónsky básnik Botril, keď bol pozvaný za svedka na súd a mal prisahať, porozhliadol sa po súdnej sieni. Hľadal kríž, ale nenašiel ho. Preto si dal dva prsty na hruď a začal prisahať: Aspoň tu je Boh, ktorého chcem mať za svedka. To bolo napojenie sa na Boha! Básnik s ním udržiaval pevný kontakt.
     Aj my sa snažme byť vždy napojení na Boha a nedovoľme, aby sa spojenie prerušilo. Prosme ho úprimne vo svojich modlitbách, aby sme boli v jeho vinici takými ratolesťami, ktoré budú schopné prinášať bohatú úrodu najlepšieho hrozna.
     Príď, Pane, do môjho života!