Archív Nedeľných čítaní a homílií

Krst Krista Pána – rok B



     Ján hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“ V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“


Mk 1, 7- 11

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Pred niekoľkými dňami sme začali nový rok svojho života. Vystúpili sme zo sviatočnej atmosféry vianočných dní a prešli do všedného každodenného kolobehu života. Z obývačiek sa odnášajú zoschnuté stromčeky, a aj darčeky, ktorénám spôsobili v predchádzajúcich dňoch toľko radosti, nám pomaly zovšednievajú. Darmo, život beží ďalej a sviatočné dni sú jeho zriedkavou súčasťou. Predsa mu však dávajú akýsi tón, ktorý má stále znieť aj uprostred všedných radostí, ale aj starostí.
     Aby sme tento tón dobre počuli a v sebe aj posilnili, postavila liturgia katolíckej Cirkvi na tzv. 1. nedeľu v období „cez rok“ Sviatok krstu Krista Pána. Zaiste nemala k tomu chronologický dôvod, lebo Kristov krst sa uskutočnil v jehotridsiatom roku života, preto musíme tento sviatok vnímať predovšetkým ako začiatok jeho verejného účinkovania, keď začal hlásať evanjelium.
     Nám však automaticky prichádza na myseľ sviatosť krstu, ktorú sme niekedy prijali, zväčša ako niekoľkodňové deti. Stali sme sa kresťanmi, čím sme prebrali určitý spôsob života. Odvtedy by mal krst prenikať všetko, čo robíme a tok nášho života by mal byť poznačený kresťanským zmýšľaním a postojom.
     Keď sme neraz svedkami veľkých urážok Boha a jeho potupy, azda nás napadne, že je našou povinnosťou, akýmsi spôsobom ho brániť. Pripadáme si ako malí vojaci veľkej armády, ktorú má Boh na svoju ochranu. Poslúchame Ježišovopokarhanie apoštolov, ktorí chceli zničiť samarijské mestá ohňom a sírou, ale aj strohé napomenutie Petra v Getsemanskej záhrade, aby schoval meč, hoci bránil jeho život. Musíme si priznať, že neraz by sme chceli pri urážkach Boha udrieť silou, hoci on je najväčším dobrodincom aj pre jeho najväčších nepriateľov. Nepotrebuje nás k obrane, lebo je všemohúci a keď aj urážky strpí, stále dáva urážajúcemu šancu zmeniť život.
     V mene nášho krstu žiada Boh od nás to isté. Výstižne to napísal Michael Quoist: Od svojich učeníkov nežiada, aby ho so strachom bránili, ale chce, aby sme ho ohlasovali a zjavovali ľuďom. A ľudia sami, vedome alebo nevedomky, dnes viac ako kedykoľvek predtým, očakávajú, že sa im bude hlásať evanjelium. Lebo je jasné, že Ježiša Krista nestretnú automaticky…A tu sa vynára skutočná a unikátna úloha kresťana dnešných čias – najpádnejším dôkazom Kristovej pravdy a opravdivosti je dôsledný kresťanský život.
     V dejinách Cirkvi sa vyskytujú od jej začiatkov veľkí a mnohí apologéti, čiže obrancovia kresťanstva, a tak to bude aj v budúcnosti. Kde však ich slovám nepredchádzalo ohlasovanie evanjelia a vzorný kresťanský život, tam nepomáhala nijaká argumentácia. Jestvuje typ ľudí, ktorým stačí čisté štúdium náboženstva, kresťanskej filozofie a teológie, ktorí sa mocou Božej milosti dostávajú k viere, aj keď cestou mŕtvej litery. Ale sú aj takí, a tých je väčšina, ktorých obrátenie spôsobí pozorovanie vzorného kresťanského života.
     Najmä my, starší, poznáme obľúbenú postavu herca GaryCoopera, nekorunovaného kráľa kovbojok. Za svoje vynikajúce výkony dostal troch Oscarov. V zrelom mužskom veku a na vrchole slávy dal sa pokrstiť. Nerád rozprával o dôvode tohto kroku, ale nezostalo utajené, že tu zohral veľkú úlohu život jeho vernej katolíckej manželky Veroniky Balfeovej, z ktorého mal možnosť priam študovať kresťanstvo, ale aj hlboké priateľstvo s praktickými katolíckymi filmovými hercami Bing Crosbym a Irenou Dunnovou. Konečne celý proces zavŕšil pri osobnom stretnutí sa s pápežom Piom XII. v roku 1953, kedy kráľ kovbojok spravil najväčší a najpremyslenejší krok v živote, keď sa ako 52-ročný stal kresťanom. Urobil tak preto, lebo jeho najbližšie okolie mu hlásalo Krista. Je to iba jeden z tisícov príkladov, keď pokrstený človek dosiahol krásne ciele nie bránením Boha, ale jeho hlásaním.
     Ak sa dnes v našom prostredí šíri nevera, nevyhnutne si musíme položiť otázku, či náš život hlása Kristovo evanjelium a či berieme vážne Kristov príkaz: Budete mi svedkami až po samý kraj sveta…
     Pripomíname si dnes svoj krst preto, aby sme vedeli, čo je našou povinnosťou aj v novom roku svojho života a snažili sa ju čo najzodpovednejšie vykonávať.