Archív Nedeľných čítaní a homílií

5. nedeľa „cez rok“ – rok B



     Bratia, ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal. Ak to robím z vlastnej vôle, mám nárok na odmenu, ale ak nie z vlastnej vôle, je to služba, ktorá mi je zverená. Aká je teda moja odmena? Že keď hlásam evanjelium, predkladám ho zadarmo a nevyužívam svoje právo pri evanjeliu. Lebo hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkých, aby som čím viacerých získal. Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých. Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých. A všetko robím pre evanjelium, aby som mal na ňom podiel.


1 Kor 9, 16- 19. 22- 23

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     V každej oblasti nášho života sa nám zdôrazňuje pocit a vedomie zodpovednosti. Žiada sa, aby sme boli zodpovední v osobnom živote, v rodinnom živote, pri výchove detí a mládeže, v plnení si pracovných či študijných povinností… Veď život bez pocitu zodpovednosti by strácal svoju ľudskosť.
     Do nášho života a do našich duší sa raz dostalo Kristovo evanjelium. Aj ono vyžaduje od nás zodpovednosť. Podľa neho máme žiť a v jeho svetle riešiť všetky problémy svojho osobného, rodinného i spoločenského života. A k tomu pristupuje ešte jedna veľká povinnosť a zodpovednosť – evanjelium hlásať. Veď poznáme Ježišov dôrazný príkaz, ktorý dáva apoštolom krátko pred svojím nanebovstúpením: Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. A každý, kto tieto slová berie vážne, nemôže sa čudovať pohnutému hlasu apoštola, ktorý sme počuli v dnešnom 2. čítaní. Pavol si bol plne vedomý povinnosti aj zodpovednosti za hlásanie evanjelia. Veta: Bratia, ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal, nie je literárnou ozdobou, ale vyjadrením skutočnosti, ktorú veľmi dobre poznal.
     Aj my veľmi dobre vieme, že zodpovednosť voči evanjeliu Ježiša Krista nemá iba vyhradená skupina ľudí. Jestvuje síce Učiteľský úrad Cirkvi a vieme, kto doň patrí, ale vieme aj to, že za hlásanie evanjelia je zodpovedný každý nasledovník Krista. Ježišove slová o zažatej svieci na svietniku sa nevzťahovali iba na apoštolov, ale okolitý svet ho má vidieť a poznávať aj cez nás, aj cez naše pričinenie. Sme teda služobníkmi evanjelia a určitým spôsobom ho máme zo seba vyžarovať a odovzdávať.
     V prvej chvíli nám možno prídu na myseľ silácke slová či rušné diskusie, pri ktorých päsť búcha po stole. Možno nás napadne, že naše hlásanie musia všetci automaticky prijať a kladne sa k nemu vyjadrovať. A keď už aj z neho nebudú nadšení, aspoň budú sledovať našu evanjelizáciu s otvorenými ústami a obdivovať náš šarm a jazykové schopnosti. Ak by takto niekto uvažoval, veľmi by sa mýlil aj ohľadom svojho poslania, aj ohľadom účinkov ohlasovania. Nesmieme si totiž mýliť hlásanie s presvedčovaním. Nemôžeme obísť slobodnú vôľu človeka, bez ktorej by aj prijatie evanjelia nebolo plne ľudským skutkom. Naša zodpovednosť voči evanjeliu a jeho šíreniu nespočíva v tom, že máme niekoho obrátiť, ale že máme Niekoho hlásať. Inak by sme si nárokovali to, čo prislúcha iba Bohu – dávať milosť obrátenia. My sme iba neužitoční sluhovia, ktorí si musia plniť svoju povinnosť. Zostáva však výlučnou záležitosťou Boha, kedy a ako príde do ľudskej duše. Ak prijmeme túto pravdu, vyhneme sa mnohým bolestiam našej duše, lebo my nemáme pozerať na výsledok svojej práce, ale na jej dokonalosť. Prijímanie evanjelia sa nepodobá procesu, ktorý prebieha pri zatlačení tlačidla na zvončeku, keď pri zatlačení zvonček zazvoní. Tento proces je oveľa vznešenejší a prebieha v spolu-práci troch činiteľov: hlásateľa evanjelia, počúvajúceho a Božej milosti.
     Vo vstupnej hale univerzity Colombia v USA je prekrásna freska Ježiša Krista vystupujúceho do žiarivej večnosti. Za ním kráča mnoho ľudí. Pod tým je nadpis: Posledné osvedčenie človeka nezávisí od schopnosti naučiť sa množstvo nových poznatkov ani nezáleží na tom, či urobí nové objavy, ale od toho, či príjme náuku, ktorá bola vyhlásená pred 2000 rokmi. Učiteľom tejto jedinej, najvážnejšej náuky je Ježiš Kristus.
     Právom si musíme položiť otázku: Ako sa uskutočňuje vedomie zodpovednosti za hlásanie evanjelia? Na prvom mieste musí byť vzorný a príkladný život kresťana – katolíka, lebo ľudia dnes ani nie tak veľmi počúvajú ako pozerajú. Dôsledne prežívané evanjelium je najpodmanivejším spôsobom jeho hlásania. Nekresťanský život kresťana neprehlušia ani najkrajšie slová a najtriezvejšia logika. Až potom prichádza povinnosť rozprávať o Ježišovom posolstve, ktoré je také krásne, že ak ho predložíme v pravej podobe, prinúti každého k zamysleniu. A tu sa končí naša úloha, lebo potom už nasleduje Božia milosť.
     Spytujme si dnes svedomie: Som hlásateľom evanjelia? Žijem ho? Pociťujem zodpovednosť za hlásanie evanjelia?