Archív Nedeľných čítaní a homílií

6. nedeľa „cez rok“ – rok B



     K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý.“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý. Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš – im na svedectvo.“ Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ.


Mk 1, 40- 45

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Občas môžeme počúvať alebo čítať v masmédiách správy o tom, že v niektorom meste alebo dedine vypukne žltačka či v škole salmonelóza. Takto postihnutí ľudia sú izolovaní a nemožno ich navštevovať, lebo dané choroby sú vysoko nákazlivé a prenosné.
     Ak niekto prekonal túto alebo podobnú chorobu, iste pozorne počúval čítanie z Knihy Levitikus, kde sa píše o tom, ako za starých čias postupovali pri nákazlivých chorobách, konkrétne pri malomocenstve, ktoré bolo pohromou pre mnohých ľudí: Ak sa niekomu vyhodí na koži opuchlina, pľuzgier alebo biela škvrna, čo býva príznak malomocenstva, nech ho privedú ku kňazovi Áronovi alebo k niektorému z jeho synov, kňazov. Malomocný, napadnutý touto ranou, bude mať roztrhnutý odev, neupravené vlasy na hlave, zakrytú bradu a bude volať: Nečistý, nečistý! Celý čas, čo bude malomocný, bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora.
     To však ešte nebolo to najhoršie. Horšie bolo, že zdraví ľudia považovali takto postihnutého za potrestaného Bohom a uvažovali, čo hrozné musel vykonať, keď ho postihol takýto trest. Automaticky ho považovali za zločinca, darebáka a Bohom poznamenaného, ktorého bolo treba exkomunikovať zo spoločenstva slušných a zdravých ľudí.
     Možno si povieme: Chvála Bohu, že nežijeme v tých časoch! Lenže nemýľme sa! Tak mnoho sa toho v zmýšľaní ľudí zasa nezmenilo! Lebo aj dnes, keď je niekto postihnutý ťažkou chorobou, zvykneme to okomentovať: To má z toho, že zle žil. Pán Boh ho potrestal. Božie mlyny melú pomaly, ale isto…
     Ale čo, keď ochorieme my sami? Každý kňaz by vedel dlhé hodiny rozprávať o tom, ako mnohí chorí ľudia sa pýtajú: Prečo práve ja? To som horší ako iní? Prečo mňa Boh takto trestá? Prečo ja musím tu ležať a ten, ktorý je odo mňa omnoho horší, behá zdravý po svete? Asi niet medzi nami človeka, ktorého by počas choroby nenapadli tieto starozákonné otázky. A prečo starozákonné? Lebo choroba, neplodnosť, chudoba…, boli považované za Boží trest.
     Ale aj v Starom zákone vidíme svetielko nádeje pre pochopenie zmyslu choroby. Je krásne vystihnuté v Knihe Jób, ktorý chorobu vnímal ako Božie navštívenie, keď povedal: Nahý som vyšiel z lona svojej matky a nahý sa ta vrátim. Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené! V tomto všetkom Jób nezhrešil a nevyriekol proti Bohu nič neprístojné. Boh odmenil jeho vernosť. Kniha o tom hovorí: Pán dvojnásobne rozmnožil Jóbovo imanie, takže mal štrnásťtisíc oviec, šesťtisíc tiav, tisíc záprahov rožného statku a tisíc oslíc. Mal tiež sedem synov a tri dcéry a zomrel starý a sýty (svojich) dní.
     Aj Nový zákon sa pekne vyjadruje k otázkam choroby a trápenia. Dôkazom je dnešné evanjelium, ktoré jasne hovorí, že Ježišovi žiaden predpis alebo nákaza nedokáže zabrániť, aby sa súcitne priblížil k chorému a vrátil ho do jeho domova. Oznamuje nám radostnú zvesť, že v chorobe máme príležitosť zažiť bezprostrednú Božiu blízkosť a lásku, že Boh nás chce uzdraviť, ale ho treba s pevnou dôverou volať, ako onen malomocný človek.
     Každý chorý má plné právo dúfať, že ho Boh uzdraví a bude môcť šťastne žiť medzi svojimi najbližšími. Preto nemá žiadny zmysel si v chorobe lámať hlavu, prečo práve ja a prečo sú iní zdraví, ale naopak, treba sa s dôverou obrátiť na Boha. Zdraví zasa nesmú chorého alebo telesne či mentálne postihnutého vylúčiť zo svojho spoločenstva, ale ho treba navštevovať a venovať sa mu, aby skrze nás zažil záblesk Božej starostlivosti a lásky.
     Sv. Filip Neri hovorieval: Každá miestnosť, v ktorej sa nachádza chorý, je zlatá baňa, z ktorej si môžeme pre nebo nazhromaždiť nesmierne poklady.
     Taliansky lekár Cosima Caló povedal: Chorý nie je číslo postele na nemocničnom oddelení, ale človek, ktorý má konkrétne meno. Preto služba chorým, opusteným a nešťastným má byť na prvom mieste v našom živote.
     Matka Tereza dodáva: Ak potrebuje vašu službu niektorý chorý a vy sa práve modlíte, nechajte modlitbu a s väčšou láskou slúžte Bohu v chorom. Na to netreba veľké knihy, ale veľké srdce.
     Byť chorý znamená mať bolesť, trpieť duševne i telesne, byť pripútaný na lôžko alebo sa pohybovať iba za pomoci druhého. Byť chorý znamená čakať na niekoho – ako chorý pri rybníku v Jeruzaleme a jeho výrok: Pane, nemám človeka, je vyjadrením najväčšej bolesti. Kiež by tento výkrik nikdy nevyšiel z úst našich starých a chorých, že nemajú nikoho, kto by im pomohol, potešil, navštívil…
     Poďme všetci v ústrety Kristovi a spoločne prosme o uzdravenie našich telesných alebo duševných neduhov – hriechov. Nezabúdajme v tomto blížiacom sa pôstnom období, všímať si tých, ktorí sú chorí alebo postihnutí. Aj to môže byť jedna z foriem nášho pôstu.