Archív Nedeľných čítaní a homílií

14. nedeľa „cez rok“ – rok B



     Ježiš prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom. Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere.


Mk 6, 1- 6

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     V Taliansku neďaleko Turína prebiehali misie, na ktorých kázali chýreční misionári. Kostol bol naplnený do posledného miesta a jednu z kázni počúval aj 70-ročný kňaz Don Calosso. Keď vyšiel z kostola, zastavil 14-ročného chlapca a spýtal sa ho, či jej rozumel. Chlapec povedal: Zdá sa mi, že áno. Na to kňaz reagoval: Dobre, ak mi ju zopakuješ aspoň v skratke, dostaneš štyri soldy. Chlapec začal spamäti odriekať slová kázne, pričom kňaz mal dojem, akoby ich čítal z dajakej knihy. Napokon zostal ohúrený chlapcovou pamäťou a pýtal sa ho, do akej školy chodil. Na to chlapec odpovedal: Čítať a písať ma naučil cez zimu jeden kňaz, lebo vtedy nebola na poli robota. Tým chlapcom bol svätý Ján Bosko, kňaz, vychovávateľ mládeže a zakladateľ rehole.
     V mnohých rodinách bolo zvykom pýtať sa po nedeľných svätých omšiach detí, o čom bolo evanjelium a kázeň. Nábožní rodičia hneď vycítili, čo si ich dieťa odnieslo z nedeľného Božieho slova. Potešilo ich, ak dieťa bolo zasiahnuté Božím Duchom a naopak, zarmútilo ich, ak bolo nedbalé a povrchné a neotvorilo svoje srdce Božiemu slovu.
     Podobná situácia, kedy ľudia nedbalo počúvajú Božie slovo, stala sa aj Ježišovi, ktorý v sprievode svojich učeníkov prišiel do synagógy v rodnom Nazarete, kde žil do 30. roku života. Dnes by sme povedali, že to nebola jeho súkromná návšteva, ale služobná cesta, lebo cítil zodpovednosť za svojich spolurodákov, a teda chcel aj tam evanjelizovať. V sobotu sa vybral do synagógy, a keďže už vtedy bol známym kazateľom, požiadali ho, aby im vysvetlil úryvok zo Zákona. Najskôr všetci boli uveličení jeho múdrosťou, ale iba do chvíle, keď sa prehlásil za Mesiáša, čo už nedokázali „stráviť“. Začali si vzájomne šepkať: On, jednoduchý človek, nízkeho pôvodu, ktorý behával s chlapcami po nazaretských uliciach, ktorý má rodičov spomedzi nás, má byť prisľúbený Mesiáš?! A tak miesto uvažovania nad Božím slovom, zaoberali sa Ježišovým pôvodom a pohoršovali sa na ňom.
     Neprijatie a odpor, s ktorým sa Ježiš stretol doma, bolo predzvesťou odporu a nenávisti, s ktorou sa stretol v Jeruzaleme u popredných mužov národa a vôbec u mnohých ľudí, ktorí jeho slová označili za tvrdú reč, ktorá sa nedala počúvať. A môžeme si všimnúť, že časy sa nemenia ani po tisícročiach, lebo aj dnes mnohí síce obdivujú Ježišovu múdrosť a moc, ale odmietajú v neho veriť a poslúchať ho.
     Zamerajme sa ešte na jednu dôležitú myšlienku z evanjelia – Ježiš prišiel medzi svojich a tí ho neprijali: Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome. Čo tým chcel povedať? Poučil nás, že medzi vlastnými príbuznými človek najťažšie prerazí aj s najlepšou vecou. Koľkokrát sa sťažujete na nepochopenie u vlastných detí, ako ťažko sa vám ich darí kresťansky vychovávať, pričom máte pocit, že bolo by lepšie, keby im mal možnosť náboženské pravdy vysvetliť niekto iný. Kritika sa však ujde aj kňazom, katechétom, aj laickým spolupracovníkom kňaza. Koľkokrát si veriaci povedia, že kňaz je príliš starý, alebo príliš mladý, aby deťom vysvetľoval pravdy viery, alebo je vo farnosti už tak dlho, že nemá povedať čo nové… A pod vplyvom týchto názorov často aj mnohí kňazi uvažujú nad tým, či by nebolo lepšie, ak by ich vo farnosti nahradil nový kolega, ktorý by mal možno väčšie úspechy v pastorácii. Lenže dnešné evanjelium hovorí čosi iné. Ježiš prišiel domov, on najlepší a najdokonalejší kazateľ, ale jeho slová nepriniesli žiaden strhujúci účinok, žiadnu „bombu“, ale nespokojnosť, pohoršenie a kritizovanie.
     Úspech Božej veci nezáleží iba na osobnosti kazateľa alebo na výbornej pamäti poslucháča, ale na tom, s akým srdcom obaja k Božiemu slovu pristupujú. Iste všetci cítime, že k nemu je potrebné pristupovať s pokorou. S pokorou ho kazateľ musí prednášať, s vedomím, že nekáže seba, ale Krista a s pokorou ho musí prijímať aj poslucháč, s vedomím, že sa mu neprihovára jednoduchý a hriešny človek, hoci je kňaz, ale sám Kristus. Koľkokrát sa aj my v tomto podobáme Nazaretčanom? Posudzujeme ľudí podľa nevhodných parametrov, či podľa ich pôvodu, čo už spôsobilo veľa zla, utrpenia a nespravodlivosti!
     Mladý novic pracoval v kláštornej záhrade. Okolo prechádzal predstavený a spýtal sa ho, čo si zapamätal z raňajšej kázne. Novic smutne odpovedal, že má veľmi slabú pamäť a zapamätá si len málo vecí. Predstavený mu kázal, aby zobral špinavý prútený kôš, v ktorom nosil hlinu a šiel s ním k studni. Tam mu prikázal: Naber do koša vodu. Zmätený novic hoci sa o to snažil, tichučko protestoval: Otče, ale kôš je z vrbiny, nič sa v ňom neudrží, je to zbytočná práca… Predstavený sa usmial: To je pravda, ale ako vidíš, kôš zostal aspoň čistý. A tak je to aj s počúvaním kázne. Hoci málo z toho ostalo v tvojej hlave, predsa vďaka Božiemu slovu sa tvoja duša stala čistejšou a ty lepším.
     Hoci chceme mať úspech vo výchove detí aj pri zvestovaní viery, nedarí sa nám? Bolí nás najviac nepochopenie a nevďak zo strany najbližších? Nech nám dnešné evanjelium o nezdare a neúspechu Ježiša medzi svojimi krajanmi pripomína, že nesmieme pri nezdare a neúspechu stratiť nádej, ale naďalej vydávať svedectvo o Bohu. Len s pokorou pracujme a Boh požehná a dá vzrast tomu, čo zasejeme.