Archív Nedeľných čítaní a homílií

22. nedeľa „cez rok“ – rok B



     K Ježišovi sa zišli farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí. Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch prorokoval Izaiáš, ako je napísané: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.“ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“


Mk 7, 1- 8. 14- 15. 21- 23

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Predstavte si, že by nám, veriacim, inštitút pre výskum verejnej mienky položil otázku: Myslíte si, že je Boh s vami spokojný? Akú odpoveď by sme dali?
     Veriacemu Židovi v Kristových časoch by sa otázka musela inak formulovať: Veríš, že si pred Bohom čistý? Židia totiž pomer medzi Bohom a človekom vyjadrovali pojmami čistý a nečistý. Stačilo zachovať vonkajšie predpisy, aby bol človek čistý, teda v Božej milosti a láske.
     Niektoré z týchto starozákonných ustanovení poznáme: umývať si ruky pred jedením, umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí, nevstúpiť do domu neveriaceho človeka, nejesť mäso niektorých zvierat, nedotknúť sa niekoho, kto už bol kultovo nečistý, nedotknúť sa mŕtvoly… Všetky tieto rituálne predpisy však pôvodne mali zdravotný a hygienický cieľ, ale postupom času sa na to zabudlo a zostal už iba predpis kultový. A týchto predpisov neustále pribúdalo, takže za Ježišových čias ich bolo okolo 500. My máme Božie a cirkevné prikázania, ale doznajme si, koľkí ich nepoznajú? Aké problémy robili vašim deťom a vnúčatám na hodinách náboženstva, pokiaľ sa ich naučili?! Iste je nám jasné, že päťstovku židovských predpisov vedeli iba špecialisti, ktorými boli zákonníci, učení rabíni a farizeji. Obyčajní ľudia poznali iba niekoľko hlavných zákonov a predpisov. A koniec-koncov chudobní ľudia ani nemohli dbať na to, čo môžu alebo nemôžu jesť, lebo jedli to, čo mali a toho aj tak nebolo veľa. A tak malá skupina ľudí, ktorá poznala všetky náboženské predpisy a zachovávala ich, pohŕdala ostatným nevzdelaným ľudom, lebo on ich do bodky nezachovával.
     Ježiš bol tiež pravoverný Žid, aj on vyučoval v synagóge náboženstvo jednoduchých veriacich, ale keďže bol aj učiteľom – rabínom, vykladal Božie pravdy aj farizejom a zákonníkom. On iste poznal naspamäť celú päťstovku prikázaní a napriek tomu mal odvahu napadnúť a odsúdiť tento základ židovského náboženstva. A povedal: Dobre o vás, pokrytcoch prorokoval Izaiáš, ako je napísané: Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy. Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov. Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka. To ako keby povedal: Miesto toho, čo jete alebo nejete, keby ste si radšej dávali pozor na svoje myšlienky, slová a skutky. Ste pyšní a namyslení, pomýšľate na vraždy a lúpeže a vo vašich srdciach niet žiadneho náboženstva.
     Ježišova výčitka však nepatrí iba členom židovského národa, ale patrí aj nám. Aj nás, aj mňa, sa pýta: Myslíš si, že je Boh s tebou spokojný? Čo musíme urobiť, aby bol spokojný? Tiež by sme mohli vymenovať siahodlhý výpočet skutkov, ktoré musíme zachovať, ale aj ktorých sa máme vyhýbať. Naozaj stačí iba zachovať Božie či cirkevné prikázania? Neplatí aj v tomto prípade Pavlovo slovo: Boh nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, a nie litery, ale Ducha; lebo litera zabíja, kým Duch oživuje?
     Sv. Augustín vo svojej knihe Vyznania hovorí o dvoch cisárskych sluhoch, ktorí v ruchu života na cisárskom dvore úplne zabudli na svoju dušu. Raz pri poľovačke zablúdili a prišli k domčeku istého pustovníka. Na stole spozorovali životopis svätého Antona Veľkého. Jeden z nich zo zvedavosti zobral túto knižku a začal v nej listovať. Čítanie ho tak zaujalo, že až po dlhej chvíli sa obrátil na svojho priateľa so slovami: Povedz, prečo sa tak trápime v službách cisára a venujeme mu celý svoj čas a námahu? Či môžeme počítať s niečím viac, než aby nás cisár urobil svojimi priateľmi? A hoci by sa aj tak stalo, kto nám môže zaručiť trvalosť jeho priateľstva a milosti? A potom, aký z toho máme úžitok, keď sa na to pozrieme z hľadiska večného života? O čo viac je cennejšia služba Bohu?! Ako ľahko je dostať sa k tomu, aby nás prijal za svojich priateľov, do svojej lásky, ktorá sa nemení, a čo je hlavné, že sľubuje večnú odmenu? Onedlho sa zriekli služby u cisára a odišli do samoty, aby zachránili svoje duše pre večný život.
     Pred Bohom nemá vonkajšok cenu, ale veľkú cenu má dobrá vôľa, čistý úmysel a otvorené srdce človeka preň. Ak sa usilujeme byť takíto, Boh je s nami spokojný.