Archív Nedeľných čítaní a homílií

25. nedeľa „cez rok“ – rok B



     Ježiš a jeho učeníci prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov a hovoril im: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Lenže oni nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli. Tak prišli do Kafarnauma. A keď bol v dome, opýtal sa ich: „O čom ste sa zhovárali cestou?“ Ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší. Sadol si, zavolal Dvanástich a povedal im: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.“


Mk 9, 30- 37

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Poznáte človeka, ktorý by sa nechcel v živote dajako uplatniť? Každý túži sa stať „niekým“, aby zaujal poprednejšie miesto. Často ho do toho tlačí rodina, kolegovia, prostredie… A ak dosiahne cieľ, potom neopomenie žiadnu príležitosť, aby nezdôraznil svoju pozíciu. Ak však cieľ nedosiahne, stáva sa pokoreným, sklamaným a zatrpknutým.
     V dnešnom evanjeliu Ježiš poukazuje na podstatnú hodnotu vysokého postavenia. Aj apoštoli túžili po prvenstve, po uznaní a sláve. Ježiš ich však prekvapujúcim spôsobom umlčal: Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých. Čo myslel výrazmi posledný a sluha? Veľkosť človeka sa neurčuje podľa mena alebo hodností, ktoré dosiahol, ale podľa dôležitosti služby, ktorú vykonáva.
     Ježiš mal plné právo sa takto vyjadriť, lebo on najdokonalejším spôsobom naplnil funkciu služby. Sám povedal: Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých. Lebo čím viacej je niekto potrebný, tým cennejšia je jeho pozícia, čím širší okruh ľudí používa jeho služby, tým si ho viacerí vážia. Priznajme však, ako veľmi bola cudzia táto idea tým, ktorí sa hádali o prvenstvo? Oni vôbec nechápali Pánovu reč! Ale on im znova pripomína službu ako jedinú mieru veľkosti. A preto do ich váženého stredu stavia dieťa, ktoré patrilo medzi bezvýznamných a podradných, zaznávaných a podceňovaných, a učeníkom hovorí, že treba slúžiť aj takýmto ľuďom.
     Týmto príkladom chce aj nás upozorniť na to, čo je v ľudskom živote a konaní skutočne dôležité a správne. Deti, predovšetkým malé deti, sú celkom odkázané na svoje okolie, vyžadujú si veľa služby a opatery. Všetci vieme, ako veľmi je závislý úspešný vývin dieťaťa na prostredí, v ktorom vyrastá. Dieťa si veľmi všíma životný spôsob svojich rodičov, a preto práve oni berú zodpovednosť pred Bohom za ich výchovu. Prijať dieťa neznamená dať mu almužnu a poslať ho preč, ale prijať dieťa znamená prijať samého Boha a poslúžiť mu.
     Niekomu sa môže zdať, že kresťanstvo je pre slabochov. Tieto Ježišove slová však hovoria o opaku. Ježiš sám svojím životom dokázal platnosť týchto slov. Prečo prišiel na svet? Kvôli každému z nás, aby nás vykúpil a spasil. Na ceste do Kafarnauma, kedy sa učeníci zaoberali nesprávnymi a malichernými myšlienkami, Ježiš vyhlásil: Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ježiš sám rozhodoval o svojich skutkoch. Uponížil sa, stal sa nám podobný vo všetkom okrem hriechu. Tieto jeho slová učeníci pochopili a prijali za svoje až neskôr. Potom dokázali za tieto slová položiť svoje životy.
     Dejiny Cirkvi sú dôkazom pravdivosti týchto Ježišových slov. Jasne vidieť, že Boh odmieňa pokoru človeka, ktorá je slúžkou múdrosti. To znamená, že kto sa vie zaprieť, poslúchať, poslúžiť, kto vie byť milosrdný, prejaviť skutok lásky bez nároku na ľudskú pochvalu, kto sa vie oslobodiť od ľudských ohľadov a venuje čas, sily, nadanie, aj seba samého pre dobro, česť, život a spásu duše druhého, ten sa stáva veľkým v očiach Božích, ale aj v očiach ľudí. Chápeme, čo to znamená seba pokladať za sluhu všetkých? Predovšetkým vrátiť sa k Bohu, uznať Boha za svojho jediného Pána. Paradox návratu spočíva v tom, že keď chceme slúžiť ľuďom, je potrebné najprv stať sa veľkým a bohatým u Boha.
     Do domu mudrca prišiel vojak, aby vybral od neho daň. Mudrc sa najskôr vyľakal pohľadom na neho, ale po jeho odchode povedal: Ten vojak je obyčajný muž, ale keď si obliekol šaty kráľa, všetci majú pred ním úctu.
     Tak je to aj s každým kresťanom. Iným ľuďom sa môže zdať ničím, veď je všetkým podobný. Keď však vlastní šaty Božej milosti, keď je v stave milosti posväcujúcej, má vieru, nádej, lásku, múdrosť, radosť, pokoj, milosrdenstvo, pokoru, čistotu, vtedy môže iným poslúžiť. Problém návratu nespočíva vo vzťahu človeka k človeku alebo ku svetu, ale v stave voči Bohu. Nemôže byť ani reči o obrátení, pokiaľ nezaujme voči prvému príkazu z Desatora Ja som Pán, Boh tvoj… správny postoj. Všetko, čo človek robí, má vychádzať z toho, že Boha má na prvom mieste a v mene Boha všetko začína, robí i končí. Tam je aj odpoveď na otázky, ako sú zmysel života, cieľ života, náplň života.
     Osvojme si aj my tento zmysel života a prosme v modlitbe: Pretvor naše srdcia podľa svojho srdca… Majme Boha na prvom mieste a v jeho mene všetko začínajme, robme aj končime.