Archív Nedeľných čítaní a homílií

27. nedeľa „cez rok“ – rok B



     Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre, že je človek sám. Urobím mu pomocníka, ktorý mu bude podobný.“ Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetky nebeské vtáky, priviedol ich k Adamovi, aby videl, ako ich pomenuje. Lebo ako Adam nazval každú živú bytosť, tak sa ona volá. A Adam dal mená všetkému dobytku, všetkým nebeským vtákom a všetkým poľným zvieratám. Ale pomocník, ktorý by bol podobný Adamovi, sa nenašiel. Pán, Boh, teda dopustil na Adama hlboký spánok. A keď zaspal, vybral jedno z jeho rebier a jeho miesto zaplnil mäsom. Z rebra, ktoré Pán, Boh, Adamovi vybral, utvoril ženu a priviedol ju k Adamovi. A Adam zvolal: „Toto je konečne kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Bude sa volať Mužena, lebo z muža bola vzatá.“ Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú jedno telo.


Gn 2, 18- 24

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     V jednej ľudovej piesni sa spieva: Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú? Na horách nerastieš, v poli ťa nesejú… Láska je krásna, je ospievaná v mnohých piesňach, ale pritom je to vážna záležitosť, ktorá narobí nejednému i vrásku na čele. Láska je jedna z najkrajších vlastností, ktorej sa venovali básnici, spisovatelia, ale aj Sväté písmo. Spomeňme si na trinástu hlavu listu apoštola Pavla Korinťanom: Keby som hovoril jazykmi ľudskými a anjelskými a lásky by som nemal… O láske sa mnoho popísalo, povedalo, zaspievalo, natočilo filmov… Stačí to však?
     Dnešné Božie slovo nás núti zamyslieť sa nad jednou z foriem lásky – manželskou láskou. Prvé čítanie sa mohlo zdať deťom čudné a dospelým smiešne: Pán, Boh, povedal: Nie je dobre, že je človek sám. Boh dopustil na Adama hlboký spánok. A keď zaspal, vybral jedno z jeho rebier a jeho miesto zaplnil mäsom. Z rebra utvoril ženu a priviedol ju k Adamovi.
     Z týchto slov Knihy Genezis jasne plynie, že ideálom zbožnosti nie je vychovať iba zbožného jednotlivca, ale naopak, šťastie a spásu možno nájsť iba s druhým človekom. Žiť len sám alebo dokonca iba pre seba, je nesprávne. Sám Boh má starosť a záujem o to, aby človek nežil sám.
     Stará biblická správa o stvorení ženy nás nechce poúčať o tom ako vznikal a vyvíjal sa človek, ale má hlbšie mravné pozadie. Veď už starí rabíni vysvetľovali žiakom, prečo bola žena stvorená z Adamovho boku. Hovorili: Boh nestvoril ženu z mužovej hlavy preto, aby mu nerozkazovala, ani z nôh, aby nebola jeho otrokyňou. Stvoril ju z rebra, z boku, aby bola po jeho boku, v blízkosti jeho srdca. Toto orientálne rozprávanie je hlbokým podobenstvom, ktoré by dnešný spisovateľ poopravil tým, že žena bola stvorená z mužovho srdca, čím by naznačil vzájomnú náklonnosť, lásku a rovnoprávnosť. V nej našiel muž pomocnicu a prekonal samotu.
     Správa o stvorení človeka v Knihe Genezis je vlastne najstaršou správou, ktorá hovorí o rovnocennosti muža a ženy, o rovnoprávnosti a emancipácii. Škoda, že ľudia na to neskôr zabudli a bohužiaľ ani v dnešnej dobe, ktorá sa chváli veľkými úspechmi, mnohé manželstvá na rovnoprávnosť zabúdajú.
     Evanjelium končí tým, ako Ježiš pristupuje k plodom manželstva – k deťom. Prišli s rodičmi a chceli ho aj oni vidieť. Horliví apoštoli ich však odháňali, lebo, podľa ich názoru, bol unavený. On ich však pokarhal a namrzený povedal: Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň. A evanjelista Matúš k tejto udalosti dodáva ďalšie Pánove slová: Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny. A my by sme ešte mohli dodať, že beda aj tomu alebo tým rodičom, ktorí nemajú čas na svoje deti.
     Ako často sa, vážení rodičia, vyhovárate, že nemáme na nič čas. A buďte úprimní, že asi najmenej času venujete deťom a ich náboženskej výchove. Rodičia, hoci sú katolíci, neprihlásia ich na náboženstvo, s tvrdením, že nech spoznajú aj etickú výchovu. Keď sa už však takto rozhodnú, zabúdajú, že práve oni sú plne zodpovední za ich náboženskú výchovu. Preto si treba na deti nájsť čas a vysvetľovať im pravdy viery a svojím životom ukázať, čo znamená byť veriacim človekom. Koľkí kňazi po skončení slávnosti Prvého svätého prijímania s horkosťou v hlase povedia: Pre mnohé deti to bolo aj posledné sväté prijímanie…
     Stretli sa dve kamarátky a jedna z nich rozrozprávala: Vieš, raz som sa vo vlaku zoznámila s jednou dievčinou. Začali sme sa zhovárať a spriatelili sme sa. Stretávali sme sa na stanici, cestovali sme spolu tým istým vlakom, občas sme zašli na kávu, posedieť si, porozprávať sa… Potom sme sa dlhšie nevideli. Chcela som jej zavolať, no vždy som mala nejaké povinnosti, prácu, osobné záležitosti, stále som to odkladala. Jedného dňa som vytočila Klaudiino číslo do zamestnania. Neznámy hlas na druhom konci mi oznámil, že už tam nepracuje. Poprosila som o kontakt na jej nové pracovisko. Nastalo ticho a potom informácia, ktorá ma veľmi zabolela. Klaudia už nežije. Zabila sa. Mala autohaváriu… Je mi veľmi ľúto, že som jej vtedy nezatelefonovala…
     Nech aj tento príbeh nás pohne k zamysleniu, na čo všetko máme čas a či ho vieme správne využiť. Lebo z môjho času sa musím učiť štedro rozdávať mojej manželke, manželovi aj deťom. Sú predsa z môjho srdca…