Archív Nedeľných čítaní a homílií

29. nedeľa „cez rok“ – rok B



     K Ježišovi pristúpili Zebedejovi synovia Jakub a Ján a hovorili mu: „Učiteľ, chceme, aby si nám splnil, o čo ťa poprosíme.“ On sa ich opýtal: „Čo chcete, aby som vám urobil?“ Oni mu povedali: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ Na to im Ježiš povedal: „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?“ Oni mu vraveli: „Môžeme.“ Ježiš im povedal: „Kalich, ktorý pijem ja, budete piť, aj krstom ktorým som krstený ja, budete pokrstení. Ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo po ľavici nepatrí mne. To dostanú tí, ktorým je to pripravené.“ Keď to počuli ostatní desiati, začali sa mrzieť na Jakuba a Jána. Ježiš si ich zavolal a povedal im: „Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“


Mk 10, 35- 45

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Uvažovali ste niekedy nad tým, čo najviac prevyšuje v ľudskom srdci? Láska? Hnev? Nenávisť? Radosť? Bolesť? Žiaľ?… Pocitov je veľa, ale možno najsilnejšie sú túžby. Veľa ich je už v srdci dieťaťa, ktoré potom vekom rastú, postupne mohutnejú cez roky mladosti až do zrelého veku a celkom nevymiznú ani v starobe. Možno povedať, že túžby opúšťajú ľudské srdce až s jeho posledným úderom.
     O veľkej túžbe rozpráva aj dnešné evanjelium. Zebedejovi synovia Ján a Jakub poznali Ježiša od začiatku jeho verejného účinkovania, chodili s ním a on ich brával aj na miesta, na ktoré sa iní z apoštolov nedostali. Boli to muži hrdí na svoj národ, túžili po jeho oslobodení od nenávidených Rimanov a po obnove Dávidovho kráľovstva. Iste mnohokrát uvažovali nad tým ako ľahko by sa to dalo zrealizovať, keby Ježiš chcel a použil svoju zázračnú silu práve na tento cieľ. A uvažovali ďalej: keby sa tak stalo, komuže by Majster zveril tie najvyššie a najdôležitejšie funkcie vo svojom kráľovstve? Či nie práve im, ktorí s ním boli od počiatku? Zabudli však na jedno: nie oni si vyvolili Krista, ale on si vyvolil ich. Nepochodili so svojimi túžbami a aká bola Ježišova reakcia? Neviete, čo žiadate. To ako keby im povedal: Vaša túžba sa mi nepáči, preto ju vyhoďte zo srdca, lebo tam nemá čo hľadať!
     Nuž a teraz sa trocha zamyslime nad sebou a dajme si poctivú odpoveď na pár otázok: Aké túžby sa skrývajú v mojom srdci? Po čom túžim najviac? Sú moje túžby čestné a správne? Nie sú podfarbené hriechom?
     Istotne túžime, aby sa nám darilo, aby sme boli zdraví, šťastní a spokojní. To je v poriadku a bude to v poriadku dotiaľ, kým budeme môcť s pokojným svedomím povedať, že sa tieto túžby usilujeme dosiahnuť len za cenu čestného, kresťanského svedomia, vždy, všade a vo všetkom, bez kompromisu s hriechom. Pre veriaceho totiž niet inej cesty k spokojnosti a k čistému, hriechom nezakalenému šťastiu.
     Veľa našich túžob zostáva nesplnených. Hádam každý z nás pozná výčitku hodenú Bohu do tváre: Prosil som ťa, modlil som sa, do kostola chodil, a aj na spovedi som bol, a ty si ma nevyslyšal, nesplnil si moje túžby… A môj sused, kolega, známy… ten sa veru nemodlí, ani do kostola nejde a ktovie či má vôbec pokrstené deti… a tomu všetko vychádza. Veď si to nezaslúži…
     Nezabúdajme, že Bohu nemožno nič predpisovať ani vyčítať. Keby sme ho mali iba na to, aby riadil život a svet podľa našich túžob, bola by to detinská predstava, založená iba na dajakom plniteľovi našich túžob. Lebo sami sa často musíme opravovať v tom, čo sme ešte včera pokladali za správne a dobré, a keby nás Boh vyslyšal hneď ako si zmyslíme a zle by to dopadlo, zasa by sme mu vyčítali, prečo nás nevaroval. My len prosme a ostatné nechajme na neho, lebo on najlepšie vie, čo nám treba, kedy nám treba a v akej miere nám treba.
     Pri všetkých túžbach však nezabúdajme na to, že našou prvoradou a najväčšou túžbou má byť Boh. Cez prales najrozličnejších túžob, ktoré opantávajú naše srdce, hľaďme si presekať cestičku k Bohu, lebo len v ňom sa nám splnia všetky šľachetné a mravne dobre túžby nášho srdca. A pokiaľ sa tak stane, treba si držať na uzde každú nezriadenú túžbu a usilovať sa odstrániť ju čím skôr zo srdca.
     Stará japonská povesť hovorí o chudobnom robotníkovi, ktorý na ceste roztĺkal kameň. Cez obed si ukonaný ľahol a zaspal. Snívalo sa mu, že okolo neho prechádzal princ a on si vzdychol, že radšej by bol princom ako robotníkom. A jeho túžba sa splnila. Lenže na zlatú prilbu, čo mal na hlave, svietilo silno slnko, a tak si vzdychol, že lepšie je byť slnkom, lebo je mocnejšie ako princ. Premenil sa teda na slnko, ale ten zatienil mrak a on zatúžil byť mrakom. A stalo sa. Lenže z mraku začalo veľmi silno pršať. Voda sa valila po zemi a ničila všetko, čo jej prišlo do cesty. Zostala stáť iba skala a tou robotník zatúžil byť. Lenže beda! Prišiel človek a skalu začal roztĺkať a používať na výstavbu cesty. Nešťastný robotník zo spánku vykríkol: Nechcem byť skalou, ale človekom! Vtom sa zobudil a bol šťastný, že je tým, čím bol na počiatku a pokračoval v roztĺkaní kameňov.
     Svätý Augustín vyhlásil: Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Bože! Nespokojné je preto, že je plné rozličných túžob. Treba ho však držať na uzde, lebo kto to nevie alebo nechce vedieť, stratí správny úsudok a stane sa zajatcom a otrokom nesprávnych túžob. Takého človeka by Ježiš pokarhal ako Zebedejových synov a my sa z ich zlyhania poučme. Prosme iba o také veci, ktoré budú na osoh našej duši, nikdy neklaďme Bohu podmienky, ani mu nerobme výčitky, ak sa nestane podľa našej vôle. Nech je Božia vôľa naším najvyšším zákonom!
     Nech každodenné slová: Buď vôľa tvoja… vždy znejú z našich úst úprimne!