Archív Nedeľných čítaní a homílií

31. nedeľa „cez rok“ – rok B



     Jeden zo zákonníkov pristúpil k Ježišovi spýtal sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ Ježiš odpovedal: „Prvé je toto: „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!“ Druhé je toto: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto niet.“ Zákonník mu vravel: „Dobre, Učiteľ, správne si povedal: „Jediný je a okrem neho iného niet;“ a milovať ho z celého, srdca, z celého rozumu a z celej sily“ a „milovať blížneho ako seba samého“ je viac ako všetky zápalné a ostatné obety.“ Keď Ježiš videl, že odpovedal rozumne, povedal mu: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva.“ A už sa ho nik neodvážil vypytovať.


Mk 12, 28b- 34

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Všetci dokážeme obdivovať človeka, ktorý preukázal blížnemu pomoc alebo službu. V rozhlase takýmto ľuďom z vďačnosti nechajú zahrať pesničku, poprípade ich navrhnú na dajaké ocenenie alebo vyznamenanie. Je potešiteľné, že viacerí ľudia si za svoj životný program vyvolia šľachetnosť a dobrotu k blížnym a tento program pomenujú humánnosťou, ktorú častokrát povýšia za svoj svetonázor. My, kresťania – katolíci, sa však oprávnene pýtame: Postačí nám iba humanizmus?
     Odpoveď nám ponúka dnešné evanjelium, v ktorom Kristus vyhlasuje za svoj životný program lásku k Bohu a k blížnemu. A hoci Židia obe prikázania dobre poznali, Ježiš vniesol do nich novotu tým, že ich spojil dovedna. V Starom zákone bolo prikázanie lásky k blížnemu napísané až o 50 strán ďalej za prikázaním lásky k Bohu. V Novom zákone sú obe napísané na tej istej strane, v tom istom odseku, a aj v tej istej vete, takže sa nedajú od seba oddeliť.
     Ježiš mal k tomuto riešeniu vážny dôvod, lebo na vlastné oči videl, ako Židia sa snažili lásku k Bohu vyjadriť množstvom náboženských cvičení, očisťovacích úkonov, obetných obradov, pôstov a predpísaných modlitieb, pričom na blížnych doslova zabúdali. Preto im povedal: Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar. Týmito slovami jasne uprednostňuje blížneho pred obradmi.
     Ako má, podľa Ježiša, vyzerať naša láska k Bohu? Ponajprv nesmieme plytvať energiou dajako si Boha predstaviť, aby sme ho dokázali milovať. V Písme jasne stojí: Boha nikto nikdy nevidel. My si ho teda nikdy nedokážeme predstaviť, náš rozum je príliš nepatrný na to, aby sa doň mohla vmestiť predstava nekonečného Boha. Lenže Boh nám ide v ústrety vo svojom Synovi, v ktorom sa stal pre nás viditeľným. Jeho Syn povedal Jánovi: Ja a Otec sme jedno. A Filipovi dodáva: Kto vidí mňa, vidí Otca. Preto, keď chceme milovať Boha, stačí, keď si predstavíme Ježiša, lebo toho si vieme predstaviť, namaľovať aj znázorniť. Preto, keď sa modlíme k nemu, modlíme sa aj k Otcovi; keď sa jemu klaniame, klaniame sa aj Otcovi; keď jeho milujeme, milujeme aj Otca. Lenže táto naša láska nemôže spočívať iba v modlitbách, klaňaní sa a v meditácii. Apoštol Ján jasne hovorí: Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou. Tým jasne naznačuje, že lásku Ježišovi aj jeho Otcovi treba prejaviť tiež skutkami. Lenže my Boha nevidíme ani nepočujeme, nemôžeme mu podať ruku ani mu preukázať dajakú pomoc. Preto nám prichádza v ústrety v našich blížnych, ktorých vidíme, počujeme, môžeme im podať ruku a preukázať pomoc. Kvôli tomu aj Ježiš vyhlásil: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. A to sú vlastne spojené nádoby, ktoré hovoria: Dobro, ktoré urobíme blížnemu, urobíme Bohu, ale aj zlo, ktoré urobíme blížnemu, urobíme Bohu. Ježiš sa nám cez blížneho nemohol rukolapnejším spôsobom ponúknuť k milovaniu.
     A to je rozdiel medzi humanizmom a kresťanstvom. Humanizmus je zameraný na blížneho, ale kresťanstvo v blížnom vidí viac než človeka, vidí v ňom Ježišovho brata, a preto mu preukazuje lásku ako samotnému Kristovi, častokrát aj za najťažších obetí. Vtedy, keď humanista tratí dych, kresťan zotrvá v službe blížnemu, lebo ho motivuje a zaväzuje láska k Bohu.
     Boh je nielen motívom našej lásky, ale aj darcom lásky k blížnemu. On svoju lásku rozdáva v Eucharistii a v modlitbách, cez ktoré kresťanov napĺňa Duch Svätý, ktorý im dáva schopnosť konať priam hrdinské skutky lásky k blížnym.
     Bystrík bol jedným z nástupcov sv. Metoda v Nitre. Nemáme záznamy, kedy zaujal biskupský stolec, ale máme opis jeho mučeníckej smrti. 24. septembra 1047 dokonal s ďalšími troma biskupmi, keď povzbudzovali svojich v obrane viery proti Vathovi a jeho pohanským vojakom. Bol dostrieľaný šípmi, keď sa plavil na druhý breh Dunaja. Vydal však nádherný príklad života viery. Bol tam, kde ho ako posilu potrebovali jeho veriaci.
     Druhý biskup, ktorý zomrel s Bystríkom, bol Gerhard. Ako benediktín bol pre svoj životný príklad, múdrosť a učenosť menovaný za čanádskeho biskupa. Vathovými vojakmi bol priviazaný ku vozu a spustený do Dunaja. Aj on bol tam, kde ho potreboval Majster.
     Herman Kaleka bol od narodenia mrzák, neschopný konať fyzickú prácu. Rodičia ho dali za brata do benediktínskeho kláštora v Reichenau, kde nadobudol vysoké vzdelanie a stal sa v tej dobe významným učiteľom. Mnoho písal, zaujímal sa o matematiku, geometriu a astronómiu. Ako hudobník skomponoval viaceré diela, napríklad Salve Regina. Zomrel 24. septembra 1054. Aj on dokázal na svojom mieste osláviť Boha a byť osožný spoločnosti.
     Takéto hrdinské skutky Boh od nás nežiada, ale žiada, aby sme blížnym obetovali svoj čas, pohodu, pozornosť, dobré slovo, útechu, pomoc aj peniaz.
     Uvedomme si, že láska k blížnym najkrajšie môže prekvitať na pôde kresťanstva, lebo kresťanstvo je viac ako humanizmus. A zapamätajme si, že keď prijmeme blížneho, prijmeme aj samého Krista a keď prijmeme Krista, prijmeme samotného nebeského Otca.