Archív Nedeľných čítaní a homílií

4. pôstna nedeľa – rok B



     Ježiš povedal Nikodémovi: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.“


Jn 3, 14- 21

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Denne počúvame alebo čítame o rozličných tragédiách, ktoré sa udejú u nás doma alebo vo svete. A buďme úprimní, že už to s nami ani príliš „nezamáva“, lebo si povieme, že je to od nás ďaleko alebo, že nás sa to, chvála Bohu, netýka. Ale pre ľudí, ktorých sa tragédia bezprostredne týka, nastáva akoby koniec sveta. Zrúti sa im v okamihu život, padnú plány a zostanú iba oči pre plač.
     Aj dnešné starozákonné čítanie nás zaviedlo do stredu jednej z veľkých tragédií vyvoleného národa. Tragédia začala odpadnutím od Boha a tí, ktorí mali moc – králi, kňazi, vojaci, obchodníci… začali konať bezbožne. Až kráľ Joziáš poslúchol slová proroka, odvrátil sa od pohanstva a žiadal to aj od celého národa. Preto začiatkom 6. storočia pred Kristom zahajuje v národe nápravu. Našla sa Kniha Božieho zákona, z ktorej sa v chráme opäť číta a obnovuje sa svätenie sviatočných dní.
     Obráteniu predchádzala Božia prozreteľnosť, ktorá chcela, aby prevýchova národa bola čo najúčinnejšia. Národ má zblízka a na vlastnej koži spoznať to, po čom tajne túžil – pohanské modly. Je odvlečený do babylonského zajatia, do sveta čisto nevereckého, aby spoznal a skúsil, ako sa žije tam, kde miesto živého Boha sa uctieva kameň alebo drevo. Výsledok tohto 70-ročného pobytu v Babylone je jedinečný. Tí, čo sa vrátili zo zajatia domov, ale aj ich potomkovia, zostanú vyliečení z obdivu k modlám a okamih návratu a obnovenia chrámu si budú s radosťou pripomínať z pokolenia na pokolenie.
     Z toho plynie poučenie, že aj dnešné kresťanstvo by malo prejsť podobnou liečebnou procedúrou, aby dokázalo objaviť veľkosť svojho Boha. Až keď izraelskí zajatci sedávali pri babylonských vodách a plakali túžbou po domove, až keď žili vo svete, ktorý nepoznal milosrdenstvo a odpúšťanie, až vtedy zasievali v slzách semienka obrátenia a vernosti Bohu, ktorým kedysi pohrdli.
     Podobný obraz spásy nám ukazuje aj evanjelium. Je ním had na púšti. Židia putujú po púšti, sú v kraji plnom jedu a zla, zabudli už aj veriť a vedia len reptať. A v tejto beznádejnej situácii počujú Pánov hlas, ktorý cez Mojžiša ponúka záchranu: Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Potom každý, kto naň pozrie, ostane nažive.
     Čo nám radí evanjelium? Ak sa chceme zachrániť pred smrteľným uštipnutím hada, pokušiteľa, pohliadnime na medeného hada – na kríž.
     Aj my žijeme „moderné“ kresťanstvo. Keby starí ľudia vstali z hrobov, možno by iba neveriacky krútili hlavami, ako sme si dokázali aj v liturgii, aj v Cirkvi, aj v náboženskom živote, všetko „zmodernizovať“. Upustili sme od prvotnej prísnosti v boji proti hriechu, v pôstoch, v čítaní náboženskej literatúry, v náboženskej výchove v rodinách, v dodržiavaní morálnych zásad, v čestnom a spravodlivom podnikaní… Či sa nepodobáme v tomto izraelskému národu, ktorý tiež chcel vyskúšať život bez Boha a radšej sa klaňať modlám, lebo oni nič od človeka nechcú, iba nemo stoja a civia do prázdna? Robíme veľkú chybu, ak sa nedokážeme poučiť na chybách vyvoleného ľudu! Lebo potom aj nám zostanú iba oči pre plač nad rozpadnutou rodinou, životom v hriechu, nad hriechmi spoločnosti a národa, neveriacimi pohľadmi rodičov na správanie sa vlastných detí… Preto jedinou záchranou pred týmito problémami je pohľad na kríž.
     Keď slávny klavirista Paderewski (1860 – 1941) koncertoval v Londýne, v obecenstve sedel aj kňaz Joseph Parker. Sám bol výborným klaviristom, a preto túžil počuť hrať tohto svetoznámeho umelca. Neskôr o tom napísal tieto slová: Po koncerte som sa vrátil domov veľmi skľúčený. Paderewski bol úžasný a ja som si uvedomil, že nikdy – nech sa budem akokoľvek snažiť – nedosiahnem jeho majstrovstvo. Mal som chuť rozbiť svoj klavír na márne kúsky, aby mi nepripomínal neschopnosť dosiahnuť úroveň Paderewského. Parker to však neurobil. Uvedomil si, že nikdy nebude môcť byť ako Paderewski. K tomu by potreboval jeho ruky, ale predovšetkým talent a dušu tohto veľkého hudobníka.
     Aj my ako Ježišovi nasledovníci si tiež niekedy s bolesťou uvedomujeme neschopnosť dosiahnuť dokonalosť, akú vidíme u svojho Majstra. Nech nás to však nevedie k malomyseľnosti, pretože vieme, že Kristus žije v nás, a keď žije v nás, máme všetko, čo potrebujeme pre dosiahnutie duchovnej zrelosti. Svätý Pavol k tomu dodáva: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.
     Preto si uvedomme, že aj život vo vyhnanstve a v slzavom údolí má nás priviesť k pevnej viere, že človekovi ku šťastiu nestačia modly, ale viera v Boha, ktorý tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.