Archív Nedeľných čítaní a homílií

27. nedeľa v období "cez rok" - rok B


     Pristúpili farizeji a pokúšali Ježiša. Pýtali sa ho, či smie muž prepustiť manželku.
     On im odpovedal: „Čo vám prikázal Mojžiš?“
     Oni vraveli: „Mojžiš dovolil napísať priepustný list a prepustiť.“
     Ježiš im povedal: „Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie. Ale Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu.
     Preto muž opusti svojho otca i matku
     a pripúta sa k svojej manželke
     a budú dvaja v jednom tele.
     A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“
     Doma sa ho učeníci znova na to pýtali. On im povedal: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží.“

Mk 10, 2– 12

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Bratia a sestry, každú sobotu v našich kostoloch kňazi vyhlasujú: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“, ale každý deň možno v súdnych sieňach počúvať: „Súd manželstvo rozvádza.“ Taká je naša realita – sobáše a rozvody.
     Aj dnešné Evanjelium nás uvádza do tohto pálčivého problému. Ako vidíme, nie je to iba problém dneška, aj v Ježišových časoch sobáše a rozvody boli na dennom poriadku. Evanjelium nám naznačuje tri dôležité skutočnosti:
     Mojžišov zákon dovoľoval manželskú rozluku. Muž mohol prepustiť manželku, keď na nej zbadal „čosi odporné“ – napr. telesnú či mravnú chybu. Aby bola rozluka platná, musel napísať prepúšťací list, ktorý podpísali dvaja svedkovia. Takto prepustenú ženu si už neskoršie nemohol vziať. Prepúšťacím listom sa židovské manželstvo právne rozlučovalo a obe strany mohli uzavrieť nové manželstvo.
     Druhou skutočnosťou je Ježišovo vysvetlenie, prečo existoval Mojžišov zákon: „Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie.“ Ide tu vlastne o ústupok, ktorý urobil Mojžiš kvôli ich ľudskej slabosti, kvôli ich neochote zachovávať Božie prikázania. Bol to znak zatvrdnutosti ich sŕdc, bola to skôr výnimka, ktorú si vynútili okolnosti.
     Tretia skutočnosť je tá najdôležitejšia. Ježiš v nej vysvetľuje Boží plán manželstva. Manželstvo je Bohom ustanovené od počiatku stvorenia, je tak silné, že človek kvôli nemu musí rozviazať aj putá s vlastnou rodinou, aby sa s vybraným partnerom stal jedným telom. Takýto poriadok chcel Boh od počiatku a on musí mať prednosť aj pred Mojžišovým zákonom. Nikto nemá právo toto jedno telo muža a ženy rozdeliť.
     Aj keď žijeme v takej dobe, že Ježiš spája manželov sviatostným zväzkom, iste by mnohým vyhovoval Mojžišov zákon o prepúšťacom liste. Určite sa mnohí, ktorým záleží na nerozlučiteľnosti manželstva, zamýšľajú, prečo je tomu tak. Spomeňme aspoň dva dôvody, ktoré sú možno najvypuklejšie.
     Prvým je postupné implantovanie názoru, že z manželstva sa vždy dá „ujsť“. V posledných desaťročiach sa vytvorila taká mienka, že normálnejším je rozvod a skôr je raritou, keď manželia spolu žijú až do smrti. Televízne filmy sú tak robené, že diváci sú na strane toho hrdinu, ktorý rozbil manželstvo a chce uzavrieť nové. Filmové či televízne alebo spevácke hviezdy sa chvália tým, v koľkých manželstvách už žili. Dokonca aj u politikov je normálny rozvod a život v konkubináte. V takomto ovzduší a pod týmto vplyvom žijú mladí ľudia, ktorí do manželstva často vstupujú s dobrým a kresťanským úmyslom, ale okolie ich neustále upozorňuje na to, že rozvod je čosi normálne.
     Druhý dôvod sa týka oblasti viery. Snúbenci sľubujú Bohu, že partnera nikdy neopustia. Uvedomujú si vôbec, komu to sľubujú? Veď to sľubujú Bohu! Ale koľkí z nich naozaj veria, že Boh je súčasťou ich života? Koľkí si prípravu pred sobášom iba pretrpia ako nutnú formalitu, ktorá musí byť. Na samotnom obrade ich najviac zaujíma, či môžu mať kameru, vlastného organistu či speváka. Jednoducho ich zaujíma len formálna „paráda“ obradu a to je všetko. Spoveď pred sobášom chápu ako príťaž. Častokrát sa sobáš nesie v znamení smiechu, či pokyvovania na fotografistu, aby urobil čo najlepší záber. Ale povedzte sami, možno tu, bratia a sestry, hovoriť o viere, o veriacich ľuďoch? Možno dúfať, že títo ľudia budú žiť duchovným životom, že budú vo viere vychovávať svoje deti?
     Kde je chyba? Nech si upriamime pohľad na tento problém z hociktorej strany, všetky cesty nás privedú do rodiny, v ktorej mladý človek vyrástol, k hodnotám, aké rodina uznávala. Aký tam bol úprimný a pravdivý náboženský život, aký príklad manželského života ponúkli rodičia svojim deťom.
     V jednej rozhlasovej ankete položili ženám túto otázku: Akú najkrajšiu vetu ste počuli od svojho manžela? Vyhrala táto odpoveď: Keď dieťa v noci plače a manžel mi povie, aby som ostala ležať, že on sa o dieťa postará.
     Ak deti vyrastajú v takýchto rodinách a k tomu dostanú aj náboženskú výchovu, budú vo svojom manželstve šťastné.
     Sobáše a rozvody. Ešte to asi dlho potrvá. Veľa vecí my, kresťania, nemôžeme ovplyvniť. Manželskú prípravu na život v manželstve však ovplyvniť môžeme a musíme. Lebo veď čím viac sa budú rozpadávať naše manželstvá, tým viac sa bude náš svet meniť na „slzavé údolie“. Človek nemôže vymyslieť lepší plán života medzi mužom a ženou ako Boh.
     Zamyslite sa v dnešnú nedeľu, milí rodičia, aký príklad manželského života dávate svojim deťom.