Archív Nedeľných čítaní a homílií

30. nedeľa v období "cez rok" - rok B


     Keď Ježiš so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom odchádzal z Jericha, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral. Keď počul, že ,je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: "Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: "Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!"
     Ježiš zastal a povedal: "Zavolajte ho!" Zavolali slepca a vraveli mu: "Neboj sa! Vstaň, volá ťa!" On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi.
     Ježiš mu povedal: "Čo chceš, aby som ti urobil?" Slepec mu odpovedal: "Rabboni, aby som videl!" A Ježiš mu povedal: "Choď, tvoja viera ťa uzdravila!"
     A hneď videl a šiel za ním po ceste.

Mk 10, 46-52

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Bratia a sestry, každý človek ide do života plný plánov a túžob, veď si len spomeňme na časy, keď sme boli mladí. Keď však človek začína starnúť, postupne sa jeho plány i túžby zmenšujú, až napokon zostanú dve: Aby som bol zdravý! Aby bola zdravá aj moja rodina!
     Bartimej, o ktorom je reč v dnešnom Evanjeliu, tiež mal iste mnoho plánov, ale keď oslepol, zostala mu už len jedna túžba: Aby som videl! Keď sa slepec dopočul, že okolo ide Ježiš, bol presvedčený, že má poslednú možnosť, aby sa mu splnilo jeho jediné prianie. Preto začal kričať: "Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" Ľudia nič nechápali, začali ho okrikovať a napomínať, aby bol ticho. Možno sa zaň hanbili a bolo im to nepríjemné, nechceli, aby pokazil Ježišov dojem z Jericha. Ale Bartimej si nedal povedať, ba kričal ešte silnejšie a napokon bol úspešný. Ježiš ho zavolal k sebe, aby mu Bartimej predložil svoju prosbu. Potom už počul asi najkrajšie slová v svojom živote: "Choď, tvoja viera ťa uzdravila!" Z vďačnosti začal utekať za Ježišom a iste všetkým hovoril, čo sa stalo.
     Čo nám chce povedať slepý Bartimej? Čomu nás jeho príbeh učí? Dáva nám do života tri veľmi dôležité rady.
     V kritických chvíľach života rozhoduje, silná viera. Bartimej, sa nevzdal a nerezignoval. V našom ľudskom trápení sa nám totiž ponúkajú dve možnosti: rezignácia alebo viera. Kritickým bodom v živote je stav, keď si povieme, že na živote sa už nič nedá zmeniť. Potom nasleduje rezignácia, vzdáme sa. A to je nesmierna chyba! Lebo jediný a správny postoj, ktorý zachraňuje, je postoj neustálej viery a nádeje. Nič nie je stratené, treba dúfať v zmenu, v zlepšenie, tak ako Bartimej.
     Druhá rada nás upozorňuje na nesprávny vplyv prostredia. Tak ako ľudia v bolestiach dokážu pomôcť, tak dokážu aj znechutiť. Môžu vplývať na utrápeného človeka nevhodne, že sa už nedá nič robiť, že svoj "osud" nezmení… Tak sa proti nemu vlastne postaví veľká presila tých, ktorým nič nie je, nič ich netrápi, sú zdraví a spokojní. Ten, kto trpí, sa nesmie dať ovplyvniť takými rečami. Ani Bartimej nedal na reči ľudí, na ich okrikovanie. On chcel zmeniť svoj "osud".
     Tretia rada je tiež veľmi dôležitá. Človek, ktorý chce zmeniť svoje položenie, musí mať takú silnú vieru, ktorá dokáže "kričať". Čo to znamená? Musí mať vytrvalú vieru. Vieru, ktorá je schopná ísť až na maximálnu hranicu pokory a dôvery v Boha. Vieru takú mocnú, že ohúri aj naše prostredie, ba niekedy sa z tejto viery aj vysmieva. I dnešné Evanjelium nám jasne hovorí, že Bartimej mal takej viery dostatok.
     Možno sme už prežili alebo nás čakajú situácie, keď ostaneme len my sami so svojím krížom. Keď nám už nikto z ľudí nepomôže, práve vtedy prichádza naša najväčšia životná šanca. Vystúpiť so svojou vierou až na Golgotu, ku Kristovmu krížu a zvíťaziť nad sebou a nad celým svetom. Tam nám dá Ježiš svetlo, v ktorom uvidíme zmysel všetkého nášho trápenia. Až potom ho budeme skutočne nasledovať, aj vtedy, keď budeme slabí, chorí, či ležiaci na lôžku. V tejto chvíli poznáme, že sme sa stali jeho najbližšími priateľmi, lebo on vstúpil do nášho života a dal mu novú hodnotu. Potom budeme schopní pomáhať aj iným dosiahnuť túto métu. Lebo človek môže svedčiť iba o tom, čo sám prežije. Vtedy vlastne budeme schopní pomáhať aj iným ľuďom a dodávať im odvahu k odvážnej viere.
     Istý väzeň, ktorý prežil koncentračný tábor, hovorí takto: "My, čo sme prežili koncentračné tábory, si vždy budeme pamätať ľudí, ktorí nám život v barakoch spríjemňovali, utešovali ostatných, delili sa s nami o posledný kúsok chleba. Možno ich nebolo veľa, ale sú dostatočným dôkazom toho, že človeku možno zobrať všetko, okrem jedinej veci - vybrať si svoju vlastnú cestu - to právo mu vždy zostáva".
     Najväčším prianím pre človeka je, aby bol zdravý on, aj tí, ktorých má rád. Pridajme k tomu prianiu ešte jedno: Aby sme aj my, ale aj tí, ktorých máme radi, dokázali s vierou zvládnuť najdramatickejšie chvíle nášho života. Nech je nám žiarivým príkladom Bartimej, ktorý sa nedal odradiť, preto tak dobre zvládol najdramatickejšiu chvíľu svojho života, po ktorej mu Ježiš vrátil zrak.