Archív Nedeľných čítaní a homílií

nedeľa Svätej rodiny- rok C


     Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali.
     Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami.
     Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“
     On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.
     Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný.
     A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.
     A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.


Lk 2, 41- 52

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Bratia a sestry, iste mi dáte za pravdu, keď poviem, že každý z nás potrebuje rodinné prostredie. Veľmi nešťastné sú tie deti, ktoré toto prostredie nepoznali, veď nezažili lásku, pohladenie, dobré slovo. Ďakujme Bohu tí, ktorí sme mali možnosť pocítiť rodinné teplo.
     Dnešné Evanjelium nám predstavuje prostredie Svätej rodiny, hovorí o nábožnosti rodiny, o duchovnom živote rodiny aj o zápale Dieťaťa – Ježiša pre Božie veci. Dnešné Evanjelium nám predstavuje modliacu sa rodinu a všetkým nám ukazuje, aký bol vzťah Svätej rodiny k Bohu.
     Možno vy starší si poviete, že čosi podobné bolo aj u vás doma. Celá rodina si kľakla k spoločnej modlitbe, len starí rodičia sedeli a otec predriekaval ruženec. V marci to bola pobožnosť k Svätému Jozefovi, v máji a v júni litánie. Hoci vy, keďže ste boli ešte malí, niekedy ste pri tom krútili nosom, že je to dlhé, že tomu nerozumiete, že by bolo lepšie behať s deťmi po vonku, vydržali ste. Tento duch nábožnosti vašej rodiny prenikol do vás ako vlaha do zeme a zostáva vo vás po celý život. Teraz, hoci ste starší a často osamotení, spoločníka vám robí ruženec, deviatnik či litánie. Možno vy mladí, ktorí to teraz počúvate, máte pocit, že hovorím z nejakého filmu pre pamätníkov, ale verte, to nie je film, to je skutočnosť, naše rodiny v minulosti boli rodinami modlitby.
     Bratia a sestry, ale môžeme to vari ukončiť tvrdením, že je to v poriadku, lebo sa to týka starých ľudí? Ale čo mladí, tí sa majú vari hanbiť za modlitbu? Stojíme teraz pred vážnou otázkou– čo je modlitba v rodine?
     Bratia a sestry, je to pozvanie Boha do rodiny, miesto v nej mu právom patrí. Nielen na pár minút rannej odmrmlanej modlitby či na večerné prežehnanie sa v posteli. Boh má mať pevné miesto v rodine, ktoré sa ešte upevňuje príchodom detí. On ale nemá byť naším nepríjemným hosťom, ale plnoprávnym členom rodiny, členom, s ktorým sa počíta pri každom rozhodovaní. Preto aj modlitba k nemu nemá byť len zvykom, formálnym a prázdnym opakovaním naučených formuliek, ktoré nemajú životný dosah. Nie! Boh nie je dekoráciou v našom byte na obraze či na kríži, ktorý visí, ak vôbec visí, niekde v izbe. Boh je živý a je Bohom živých!
     Ako sa máme modliť? Modlitba je povznesením mysle k Bohu, je rozhovorom s ním. Presne tak, ako sa rozprávame s otcom, s matkou, s bratom či so sestrou. Zamyslime sa nad tým, ako sme sa naučili rozprávať. Bola na to potrebná škola? Nie. Od narodenia sme počúvali reč starších a jedného dňa sme povedali mama. Samozrejme, že potom celá rodina nehovorila o ničom inom iba o tom, že náš malý či naša malá už začína rozprávať. Postupne pribúdali ďalšie hlásky, slabiky a slová. Čím to bolo skomolenejšie, tým to bolo pre rodičov milšie. A keď sme si prvýkrát čosi vypýtali, to bola hotová rodinná oslava.
     Prečo o tom hovorím? Lebo my sme voči Bohu ako jeho deti. Treba si to uvedomiť, že sa učíme s ním rozprávať jeho rečou, a tou je modlitba. Ide to aj bez učených kníh. Treba len chcieť, treba sa len snažiť Bohu povedať, čo si myslíme, čo potrebujeme, za čo ďakujeme. Sami dobre vieme, že žiaden rozhovor sa nedá naučiť dopredu, lebo by to bola fraška. Naučené modlitby sú pomôcky k tomu, aby sme mali správny postup, úmysel či ducha. Ak Boh bude právoplatným členom našej rodiny, naučíme sa s ním rozprávať ako s jedným z rodiny. To nám chce povedať aj dnešný sviatok: Prijmite Boha do rodiny a rozprávajte sa s ním!
     Aké je to smutné, keď rodičia sa ponúkajú: pomodli sa s deťmi. Nepripomína vám to– umy deti, obleč deti…? Lepšie je povedať: Poďme, pomodlíme sa spolu s deťmi. Začnime od mala. Najprv dve- tri slová, tak, ako sme sa učili hovoriť. Poďakovať sa s dieťaťom za každodenné drobnosti, za peknú prechádzku, za chutné jedlo, za zdravie, za starých rodičov, za súrodenca. Pýtal som sa raz mladých rodičov, ako nábožensky vychovávajú svoje deti. Odpoveď znela– veď sú ešte malé. Pýtal som sa ďalej. A koľko majú rokov? Odpovedali, že päť a šesť. Prekvapený som sa ich opýtal: A to ešte nevedia rozprávať? Ale áno, deti, sa predsa musia rozprávať s otcom a s mamou! Prečo potom nie aj s Bohom– opýtal som sa. Ale nedostal som odpoveď.
     Bratia a sestry, otcovia a matky! Nezabúdajte na to, že modlitba je otázka rodinná. Je to problém tretieho v rodine a tým tretím je Boh. Je na každej rodine, ako si problém Božej prítomnosti vyrieši. Využite dnešnú nedeľu na zamyslenie sa: Ako je tomu v našej rodine?