Archív Nedeľných čítaní a homílií

Slávnosť Narodenia Pána- rok C


     Keď anjeli odišli od pastierov do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán.“ Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati.
     A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.
     Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.

Lk 2, 15- 20

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Bratia a sestry, verím, že nebudete protestovať, keď poviem, že posledné týždne pred Vianocami nám dali poriadne zabrať. Zo všetkých strán sa na nás valili rozličné akcie a ponuky, do hluku plných obchodov a ulíc sa miešali vianočné piesne a koledy, k tomu, samozrejme, sa pridával zhon, stres, možno i nervozita a hádky. Môžeme smelo povedať, že svet okolo nás do „rámu Vianoc“ nám zarámoval nesprávny obraz. Ak sme ho prijali, tak tá najradostnejšia správa týchto hodín sa nám mohla vytratiť. Preto je dobre, že ste tu, lebo tú radostnú správu nám zvestuje dnešné Božie slovo: Dnes sa nám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.
     Pre túto radostnú skutočnosť sme sa zišli aj v tomto Božom chráme, aby sme do svojho srdca prijali ten najkrajší obraz, obraz Ježiša Krista, Božieho Syna. Nie je to klam, nie je to faloš. Ježiš prišiel tejto noci, aby jeho príchod bol ešte žiarivejší, aby sme ho zbadali, vyhľadali, našli a kráčali v jeho svetle. Ježišov príchod v noci nás upozorňuje, že i náš život je cesta tmavou nocou. Mali sme možnosť si to uvedomiť cez celý advent. Aby sme nedovolili prehlušiť ho predvianočným zhonom, mohli sme vidieť, mohli sme pochopiť, že tá noc prišla na ľudstvo pre jeho hriechy. Ľudstvo v hriechu je v tme, je ľudstvom bez svetla, bez tepla, také ľudstvo ja choré, chladné voči Bohu i človekovi. Tu prichádza Kristus, ktorý nás priťahuje svojím svetlom a láskou, aby nás viedol životom po ceste k svojmu i nášmu Otcovi.
     Ale pri pohľade na dieťa v jasliach nám môže napadnúť čudná myšlienka: Ale, veď je to len obyčajné dieťa, aký teda vodca? Áno, ale to dieťa nie je len obyčajné dieťa. Je to dieťa s najdokonalejšími vlastnosťami, ktoré mu dal sám Boh.
     Istý belgický spisovateľ napísal strhujúcu epizódu: Chovanci slepeckého ústavu išli so svojím riaditeľom na výlet. Išli lesom a zrazu sa blížila búrka. V tom riaditeľ, jediný vidiaci, dostal infarkt. Slepci počuli, že sa čosi deje a upadli do zmätku. Keď riaditeľ neodpovedal na ich volanie, celí zúfalí začali kričať – kto nás vyvedie von z lesa? Zrazu sa objavilo dieťa, ktoré v lese zbieralo maliny. Najsilnejší zo slepcov ho vzal do náručia a dieťa svojimi očkami ich vedie, zjavuje, kde sa nachádzajú, a tak všetci šťastne prídu do ústavu.
     Aj my, bratia a sestry, potrebujeme ako tí slepci oči dieťaťa. Ono nám ukáže cestu radosti, šťastia, cestu, ktorá vedie k Bohu. Veď aj dnes ľudia blúdia. Jedni preto, lebo nepoznajú cieľ cesty, iní preto, lebo hoci poznajú cestu, nechcú, aby im niekto ukazoval smer a svietil na cestu! Sú ale aj takí, ktorí poznajú cestu, znesú i svetlo, ale sú na cestu slabí a upadajú. Preto je tu dnes Ježiš – Dieťa ktoré je Cestou, Svetlom, Pravdou i Životom. Len ho treba zobrať z jasiel v Eucharistii do náručia a nechať sa ním viesť. On bude v srdciach vašich detí ukazovať, ako majú kráčať vo vašich šlapajach a ako majú k vám pristupovať.
     V srdciach mládencov a dievčat bude ukazovať cestu k šľachetnému a čistému životu. Bude usmerňovať ich kroky, aby hľadali opravdivú radosť, lásku a šťastie.
     V srdciach manželov spôsobí, že nebudú môcť žiť oddelene, lebo Ježiš sa nedá rozdeliť, nemôže žiť v srdci jedného a druhého, keď pritom oni nemôžu žiť spolu. Vo sviatosti manželstva ich spojil a toto spojenie chce upevňovať v Eucharistii. Ježiš chce odstrániť absurdnosť dnešnej doby, totiž, aby neboli siroty žijúcich rodičov.
     V srdciach starých ľudí spôsobí to, že s jeho pomocou dokážu znášať starobu, chorobu i opustenosť. Dokážu sa vyrovnať s tým, že hoci ich deti nebývajú ďaleko, neprišli ani cez tieto sviatky.
     Všetkým nám bude ukazovať, ako sa priblížiť ľudsky jeden k druhému, ako sa vzájomne pochopiť, uctiť a milovať.
     Ale chce to jedno: vziať Ježiša z jasiel do náručia a v Eucharistii ho prijať do svojho srdca. Urobil som to?
     Život bez Ježiša, je životom bez svetla, život bez svetla je pomalé umieranie. Doznajme si to a keď prídeme dnes domov po svätej omši, spýtajme sa sami seba: Nezmeškal som niečo? Roky bežia, Bože, aký je môj život? Kam to idem? Musím sa rozhodnúť, ktorou cestou kráčať.
     Želám vám, nech vaša cesta z kostola v tejto nočnej tme je ožiarená svetlom z vášho srdca. Potom nielen tohoročné Vianoce, ale celý váš život bude požehnaný.