Archív Nedeľných čítaní a homílií

3. nedeľa v období "cez rok"- rok C


     Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova. Preto som sa aj ja rozhodol, že ti to, vznešený Teofil, po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku verne rad-radom opíšem, aby si poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili.
     Ježiš sa v sile Ducha vrátil do Galiley a chýr o ňom sa rozniesol po celom kraji. Učil v ich synagógach a všetci ho oslavovali.
     Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka lzaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesto, kde bolo napísané:
     „Duch Pána je nado mnou,
     lebo ma pomazal,
     aby som hlásal evanjelium chudobným.
     Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení,
     a slepým, že budú vidieť;
     utláčaných prepustiť na slobodu
     a ohlásiť Pánov milostivý rok.“
     Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“

Lk 1,1- 4; 4, 14- 21

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Bratia a sestry! Koľkokrát sa už stalo, že vám ktosi povedal niečo zaujímavého, dajakú novinu. Ale vy ste hneď nenaleteli a zaujímali ste sa, kde to počul, kde to čítal, kto mu to hovoril. Až potom, keď ste sa to dozvedeli a keď ste zistili hodnovernosť zdroja, z ktorého novina pochádza, ste sa rozhodli, či ju prijať alebo neprijať.
     Aj v úvode dnešného Evanjelia je čosi podobné. Evanjelista Lukáš sa rozhodol zaradiť medzi služobníkov slova a po dôslednom preskúmaní vyrozprávať po poriadku všetko, čo o Ježišovi Kristovi povedali tí, ktorí ho osobne poznali. Teda zdroj jeho poznatkov je vhodný.
     Lukáš tieto poznatky adresuje akémusi Teofilovi. Dodnes nevieme, či Teofil je historickou osobou, alebo len symbolickým zástupcom Ježišových priateľov. V gréčtine Teofil znamená niekoho, koho Boh miluje, alebo niekoho, kto miluje Boha. Ak je Teofil historickou osobou, mal sa dozvedieť, že to, čo číta, nie sú vymyslené historky, ale dôkladne preverené udalosti. Ak je Teofil len symbolické meno, potom tento úvod patrí všetkým, ktorí boli zasvätení do Kristovho učenia. Týmto úvodom vlastne Lukáš dosvedčuje hodnovernosť svojich slov. Evanjelista píše o tom, čo Ježiš robil po zázraku na svadbe v Káne Galilejskej. Odtiaľ sa odobral na veľkonočné sviatky do Jeruzalema, kde vystúpil ako učiteľ a prorok. Potom ostal nejaký čas v Judsku a odtiaľ sa vracal cez Samáriu do Galilejska, kde sa už o ňom veľa hovorilo. Rozprávali o zázraku v Káne, o učení, o proroctvách. Tieto správy sa dostali aj do rodného Nazaretu, a tak ho tam netrpezlivo očakávali. V sobotu vstúpil do synagógy. Keď rabín skončil obvyklý výklad Mojžišovho zákona a malo nasledovať čítanie z prorokov, Ježiš sa prihlásil o slovo. Pomocník, ktorý sa v synagóge staral o posvätné knihy, mu podal kožený zvitok so spismi proroka Izaiáša. Ježiš začal čítať. Keď dokončil, povedal: Dnes sa splnili slová Písma, ktoré ste práve počuli. Tu Evanjelista dodáva: Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho.
     Táto posledná veta je veľmi pravdivá, skutočne boli na Ježiša nasmerované oči všetkých ľudí. A to už vtedy, keď ešte nebol na svete! Ľudia starého Zákona čakali ten okamih, keď sa mal podľa proroctva Daniela objaviť na zemi Mesiáš. Manželia pri každom pôrode tajne dúfali, že práve oni budú praotcami a pramatkami Pánovho Pomazaného.
     Oči všetkých sa na Ježiša upierali aj keď žil v ľudskom tele na Zemi. Máme veľa správ vo Svätom Písme ako ľudia zoširoka-ďaleka ho vyhľadávali a túžili sa s ním stretnúť.
     Oči všetkých sa upierajú naň aj v dnešných časoch, aj dnes je Ježiš stredom pozornosti. Je ním odvtedy ako jeho narodenie rozťalo dobu pred ním a po ňom. Aj dnes naňho hľadia oči ľudí, a to buď s láskou, alebo s nenávisťou.
     Oči všetkých sa na Ježiša budú upierať aj v budúcom čase. Najmä v ten deň, v ktorom príde na svet v sláve, aby nás súdil.
     Ale nezabudnime, bratia a sestry, že naša budúcnosť obsahuje v sebe aj čas najzávažnejší – večnosť. Vtedy budú na Ježiša hľadieť už len oči niektorých, oči tie vybrané, oči odmenené. Ostatné budú zahalené slepotou večnej tmy. Musíme urobiť všetko, aby naše oči boli raz odmenené.
     Čo k tomu potrebujeme? Prežiť život tu na zemi tak, ako si to praje Ježiš.
     Apoštol hovorí: Stali ste sa divadlom pre anjelov aj pre ľudí, to znamená, že aj na nás sa upierajú oči ľudí. Veď sme nositeľmi Kristovho mena! Pozrite, každú nedeľu čítame a počúvame Ježišovo slovo, a preto treba, aby sme si ho brali k srdcu a snažili sa podľa neho žiť. Potom budeme aj my schopní pred ľuďmi povedať: Čo som čítal, čo som počul, to sa na mne spĺňa pred vašimi očami. Bude to magnetom, ktorý priťahuje ku Kristovi ľudí. Tých, ktorí naň pozerajú s láskou i tých, ktorí naň hľadia s nenávisťou.
     O Alexandrovi Veľkom sa hovorí, že keď začal obliehať nejaké mesto, dal najskôr pod hradbami zapáliť veľkú vatru. Potom odkázal do mesta: Ak sa vzdáte, pokiaľ táto vatra horí, ušetríme vás a všetci zostanete nažive. Ak sa nevzdáte – všetci zahyniete. Alexander dal obyvateľom čas, aby si počas horenia vatry porozmýšľali a rozhodli sa, čo urobia. Pritom stále videli vatru a vedeli, koľko času im ostáva.
     Aj náš život, bratia a sestry, je horiaca vatra, ale kedy dohorí, to pozná len Boh. Uvedomme si preto, že oči všetkých sa upierajú na nás. Keďže nevieme, kedy dohorí vatra nášho života, musíme všetci – starí aj mladí žiť tak, aby tí, ktorí na nás upierajú zrak, neboli z nás sklamaní. Ale naopak. Povzbuďme ich svojím príkladom, aby videli, že slová Svätého Písma nielen čítame a počúvame, ale podľa nich aj žijeme. Keď to dokážeme, veľa ľudí tým pritiahneme na cestu do neba, kde sa celú večnosť naše oči budú upierať na Ježiša Krista.